Project 21

Kapitola 1

Otvorila som svoje oči. S ľahkosťou ako by nikdy predtým nevideli svet. Po pravde? Myslím že nevideli. Do uší mi prenikalo niekoľko zvukov z prístrojov. Prístrojov? Okolo mňa sa nachádzali ľudia. V plášťoch i so zbraňami. A ja? Ako výstavný kus. Ako ryba v akváriu som plávala v mohutnej nádrži, bola plná bledo modrej tekutiny. Nedokázala som pohnúť telom. A keď, len slabo. Pri každom pohybe som cítila ihly v svojom tele ako sa pohli so mnou. ,,Je hore. Oznámte že subjekt sa prebral."  oznámil jeden z mužov druhému a ten, nevidela som na neho poriadne. Jediné čo som videla boli muži, mohutná miestnosť s vybaveným počítačov a systémov a lôžko na jej okraji. Všetko sústredené len okolo mňa.  Hlavou mi prechádzali milióny myšlienok, otázok. Ako som sa sem dostala. A prečo som tu. Jeden z mužov pristúpil bližšie a z tváre si dal dole masku. Natiahol ku mne ruku. Na sklo. S ľahkosťou že som to ani nepočula. ,,Ona prežije. Je iná." 

Iná. Zopakovala som si v duchu. Sledujúc jeho ruku na skle. Každú líniu na nej. Ako niečo, fascinujúce. V tom mi do očí udrelo ostrejšie svetlo. Svetlá v miestnosti sa zažali na plný výkon. Dnu vstúpil niekto ďalší,  muž sa s ľahkosťou otočil a zložil ruku. ,,Dajte sa do toho!,, Ozval sa hlas. Ženský. To ona vstúpila dnu. Nemala na sebe plášť ako ostatní či vestu alebo zbraň po boku. Nie...Na sebe mala elegantný oblek a po bokoch dvoch mužov zo zbraňami a jedného takisto v zdravotníckom odeve, v rukách držal aký si pristoj. Tablet. ,,Frekvencia jej srdca je stála madam." Poznamenal no v tej chvíli som cítila niečo nové, zvuky sa stlmili a tekutina v ktorej som bola sa začala odčerpávať. Nevidela som viac na nikoho moje biele vlasy mi padli do očí. Dopadala som dole, nie na nohy. Nedokázala som to. Stáť na nich. Jednoducho som pomaly padala dole kým som neostala visieť, rukami nad sebou ako ma držali hadice.  I nohy mi zvieralo niekoľko z nich a pár ihiel mi trčalo i z hrude. Nekrvácali. Aspoň nie zatiaľ. No zdali sa byť hlboko vo mne. Celá stena nádrže sa otvorila vbok a dnu vstúpili dvaja muži v bielych oblekoch až po krk. Do tvári som im nevidela. Mali masky. Začali zo mňa vyberať jednu ihlu po druhej a chytili ma do náruče. Pri jednej z nich mojím telom prešlo niečo ako šok. šok ktorý vás donúti zhlboka sa nadýchnuť. Pre mňa to bol prvý nádych. Položili ma na lôžko a držali, zrakom som blúdila po podlahe kým ku mne niekto nepristúpil. ,,Ako je na tom jej jazyková funkcia?" ,,Veľmi dobre madam, učí sa lepšie ako sme čakali." Odpoveď patrila mužovi predo mnou. Zdvihol mi jemne hlavu rukou a položil vedľa mňa svoj tablet s tabuľkami. Zaujalo ma to no niekoľko krát luskol prstami aby som upriamila pozornosť späť na neho. Malou baterkou mi prešiel niekoľko krát cez oči. Bolo to nepríjemné. Verte mi. No bolo to ako by som si tým už raz prešla. A nie raz. Ostala som očami kde si na ňom no nevnímala som. Ten pocit ktorý mi bol pri tom tak známi ma desil. Striasla som sa.

  ,,Tak, skôr ako pôjdem. Ujasním si na čom sme. Nemám čas na hry a ani sa na ňu toľko dívať."  Hlas ktorý som počula znova patril tej žene. Počula som ju ako ku mne, počula, skôr videla. Do rúk chytila skalpel a muž ktorý stál predo mnou ako i mnohí iný sa ju snažili zastaviť, no jej pohľad im stačil k tomu aby jej nestáli v ceste. Schytila ma za ruku a vystrela mi ju. Jeden z mužov po mojom boku mi ju podržal. Cítila som sa slabá no ženu to zjavne nezaujímalo. Prešla som po nej pohľadom niekoľko krát, nepozrela mi do očí, ani do tváre. Hľadela na ruku zaujato a prechopila skalpel. Všimla som si na jej saku malú ceduľku s menom. Amelia no skôr ako som stihla prejsť očami k priezvisku prešla mojím telom ostrá bolesť. Skalpel ktorý držala mi zaryla do ruky, od lakťa až k zápästiu mi rozrezala kožu. Začala z nej vytekať moja krv. Červená skoro až čierna no v niektorých uhloch sa zdalo že sa mení až do modra či tmavo-modra. Bolo to zvláštne. Rukou som rýchlo trhla k sebe no muž mi to nedovolil, držal ju pevne, i jeho ruka bola od mojej krvi, a zvuk kvapiek do-padajúcich na tvrdú bielu podlahu tomu nepridával. Zaťala som zuby a sledovala ju. Odložila skalpel na bok a hľadela na moju ruku, nemo ako by s úžasom. Mierne som nahla hlavu k svojej ruke. Rana ktorá ma štípala sa zotavovala. Za pár sekúnd rana bola skoro zacelená aspoň najhoršia časť. Žena sa nad tým pousmiala a konečne mi venovala jeden pohľad. Pár sekúnd kým sa na nohe neotočila a neodkráčala preč.