Project 21

Kapitola 3

Sedela som na posteli. Myšlienky mi prechádzali hlavou rovnako rýchlo ako sa i stratili. Nohy som mala schúlene k telu a chrbtom sa opierala o stenu.  Jedno som  nemohla podotknúť, postel bola v celku pohodlná. Mekka. Všade bola tma, možno to tak bolo lepšie. Svet sa mi zdal takto, jasnejší. Nie doslova, no niekdy vám tma na okolo dá čas, zapremýšľať nad ďalším krokom a po tme? Znova a raz vyjde slnko.  Nevedela som koľko som len tak sedela a premýšľala. No zaspala som. 

Zobudil ma zvuk otvárajúcich sa dverí. No len čo som otvorila oči ostala som zarazene hľadieť po izbe. Jedna stena bola celá od krvi, mojej krvi, rovnako ako obliečky na posteli. Sadla som si a hľadela na to. Muži na to hľadeli a na mňa bez slova. Ako by to pre nich bolo niečim prirodzeným. No ja som len sledovala krv. Nebolo jej málo a vytvárala akési obrazce, kód. No ani sama som netušila ako som to vedela. Bolo to niečo vo mne. Niečo čo to napísalo. Niečo kým skutočne som? Vstala som na nohy a priblížila sa k stene. Natiahla som k nej ruku a prešla po krvavých obrazcoch. ,,Poď." Trhol jeden z nich mojou rukou, boli to iný muži než tí ktorý so mnou doteraz manipulovali. Prešli mnou obavy. No po chvíľke i zmizli, hľadela som pred seba a kráčala ako jedna z nich. Vyrovnane. Sebaisto. Čo iné by mi ostávalo. ,,Prebuď sa! Uvedom si kým si!  Si mnou! Nie nimi!" zaznel mi v ušiach hlas ktorý ma na mieste zastavil. Na chodbe som bola len ja s nimi. No hlas im nepatril, bol ženský. Obzrela som sa dookola seba. Keď sa tie isté slová znova ozvali. Pochádzali z mojej hlavy. ,,Čo sa s ňou deje?"  zastavil jeden z nich a pozrel na mňa. Dala som sa znova do kroku a zdalo sa že druhý muž jeho slová ignoroval. ,,Po pravde? Neviem. Všetky hodnoty má v poriadku." povedal jasne k mužovi ktorý si ma ešte raz premeral pohľadom a pohnal sa do kroku. Vzali ma do miestnosti ktorú som dobre poznala a v nej jeden z doktorov ktorých som dobre poznala, hnedovlasý muž s tmavými očami ktorého meno som žiaľ ešte nespoznala. ,,Tak doviedli sme vám ju. No nabudúce si pre ňu pošlite vlastných ľudí, blok C toho má tiež dosť čo robiť." ,,V poriadku páni no ďakujem vám." vstal zo stoličky a šiel si pre tablet. Pozrel na mňa a usadil ma na stoličku. Sadol si predo mňa. ,,Skôr ako sem dôjdu ostatný z teamu. Tak ťa len skontrolujem." zrak upriamil na ruky na ktorých som mala stále zaschnutú krv no bez jedinej rany. Vstal bez akéhokoľvek slova a ja som ostala sedieť. Naprázdno som prehltla svoje vlastné sliny bola som hladná i smädná. Prezerala som si ako na počítačoch svietili monitory plné vzorcov, textov ktoré z tejto diaľky prečítať by bolo snáď umenie. Po chvíľke blúdenia očami po obrazovkách som ucítila an ramene dotyk ktorý ma prebral. ,,Tu máš pohár vody, len ti najprv utriem ruky. Si hladná, však?" spýtal sa ma a znova si sadol naproti mne. Sklopila som zrak že sa natiahnem pre pohár vody no položil ho vedľa seba na kraj stola a z vrecka vybral obrúsok ktorým mi utrel ruky. Pričom sa mi podarilo na jeho plášti zachytiť jeho meno. ,,Theos." sykla som sama pre seba. Neobťažujúc sa s priezviskom pre tento krát. Zdvihol k mojím očiam svoje a do už čistých rúk mi vložil pohár s vodou z ktorého som sa z chuti napila. ,,Tak, ako ťa budeme volať, myslím že jednoducho Projekt 21, ti vyhovovať nebude, chce to niečo originálne. Ale, skôr ako odpovieš. Spravíme dnes niekoľko testov a prejdeme k tomu že začneš s tým prečo si tu." Dopila som pohár vody, pričom som ho pozorne počúvala no nevedela som čo povedať. Pravda, nemala som meno. No doteraz sa o to ani nikto nestaral. V tej chvíľke dnu vstúpili ďalší muži len v zdravotníckych plášťoch a  čiernom tričku a  nohaviciach, jednoducho, to poznáte. Začínalo mi to pripadať ako niečo normálne.

,,Môžme prejsť na prax?" Zadíva sa na neho jeden z mužov, mal čierne vlasy a vedľa neho blond muž ktorého som poznala. Posledný dvaja sa kľudne rozišli k počítačom za ktoré si sadli. ,,Je hladná." ,,Tak sa naje, no až po pár cvičeniach.Vezmi ju vedľa." Theos sa snažil poukazať na môj hlad márne. Vstala som a šla kam ma viedli. Prešli sme chodbu do obrovskej otvorenej miestnosti. Bola ako malá hala. na boku stolička a niekoľko predmetov, sklá na bokoch za ktorými boli iné predmety zakryté plachtami. ,,Sadni si tam." poukázal muž na stoličku v kúte. Šla som k nej a poslušne si sadla. Poslušne ako pes. Sedela som keď predo mna položil akýsi predmet bola to malá gulička. ,,Zničíš ju a dostaneš jedlo. Ako odmenu. Ako to urobíš bez jediného dotyku rúk je na tebe. " pousmeje sa na mňa. Nechápala som jeho slová. No v tom z vačku vytiahol injekciu. Medzi dverami som si povšimla prichádzajúcich ozbrojených a nahlas som prehltla. Bola to malá oceľová gulička ako som ju mala zničiť? A bez dotyku rúk? Pristúpil ku mne. ,,Je to malá dávka. Nebudeš tak dlho voľná." cukla som sebou o  operadlo na stoličke keď injekcia skončila v mojom krku. Videla som rozmazane. A moje telo sa samé od seba hýbalo. No niečo, ku mne hovorilo. Znova a znova. ,,Prebuď sa! Uvedom si kým si! Si mnou! Nie nimi!" sledovala som guličku a cítila ako mnou prechádza hnev. Hnev zlosť. I strach a sledovala ako gulička vystrelila do vzduchu. Pričom sa roztrhla ako kus papiera. Slová ľudí na okolo boli rozmazané. Ako i môj zrak. No keď som sa otočila na muža čo mi vpichol zvláštnu látku. Stratila som vedomie.