Project 21

Kapitola 4

Vôkol mňa iba tma. Skľučovala ma a mala som pocit že v nej strácam samú seba. Hlasy sa ozývali mojou hlavou. Volajúc na mňa. Vstala som na nohy v tej temnote. Nevidela som zem pod sebou no cítila som ju. S istotou ako by som nikdy pevnejšie na nohách nestála. Kráčala som vpred. Kým sa okolo mňa nezjavilo nebo. Nebo? Bola to nočná obloha. Krásna a čistá. A medzi nimi som videla i hviezdy o ktorých som v hĺbke seba ako by inštinktívne vedela že už dávno tam nie sú. Ako by to bola všetko len spomienka. Spomienka z môjho vnútra. Šla som ďalej a ďalej až som narazila. Padla som na zem. No bolesť z nárazu som necítila. Stena predo mnou pripomínala sklo. Keď som videla bytosť. Prichádzajúcu ku mne spoza druhej strany. Vysoká ženská postava ktorá každým krokom sa zdala elegantnejšia a elegantnejšia. Bola prekrásna. Mala pokožku bielu ako sneh. Na rukách namiesto nechtov jej z lôžiek vychádzali dlhé pazúre. A jej tvár? Jemný až plochý nos pripomínajúci niečo medzi ňufákom a nosom. Oči jasnej modrej farby ktoré ku koncu oka šli až do zlato modrej žiary, čierne pery a dlhé čierne vlasy zahaľujúce nie len jej chrbát ale i prsia. Skrz celé telo mala modré obrazce. A jej oči? Boli uprené na mňa. Hľadeli na mňa tak silne že som cítila jej pohľad až na chrbte. No nebála som sa jej. Neustupovala som. Práve naopak. Vstala som na nohy a pristúpila k sklenej stene. Natiahla som ruku ktorá sa oprela o sklo a sledovala ju. Bola odomna o niečo vyššia. A jej výrazné ramenné kosti po ktorých tak isto prechádzali modré pásy len pridávali na jej dôstojnosti. ,,Uvedom si kým si. Si mnou. Nie nimi!" do uší mi udrel ten istý hlas ženský pričom som hľadela na ňu. Jej pery sa nepohli. Zato jej pohľad. Zdal sa jemne naštvaný, dôrazní a jasnejší. V tej chvíli pozdvihla hlavu, ako by som pre ňu zrazu zmenila hodnotu. Rukou prešla po druhej strane steny. Keď jej ruka bola na mieste kde i moja. Cítila som sa inak. Neopísateľne no v tej chvíli. Ako by bez rozbitia skla, steny. Jej ruka prešla vzduchom až ku mne. Chytila ma silne okolo zápästia. A ja som pocítila strach, silu. No môj zrak za zatemnil. A celým mojím telom prešla silná bolesť. Ktorá ako by ovládla moje telo. 

Trhla som sebou pričom som si uvedomila že sa mi to snívalo. Cítila som tep svojho srdca. Uvedomujúc si že bije až príliš rýchlo. Pozrela som sa na svoju ruku okolo ktorej ma bytosť držala. A na nej? Zaschnutá krv. ,,Nie, nie tu už som bola!" zasyčala som sama pre seba a zdvihla zrak po izbe. Ďalšie krvavé stopy. Znova to boli obrazce. Znaky či kód no teraz ich bolo viac. Rozoznávala som medzi nimi i niektoré ktoré som už predtým nevedomky namaľovala na stenu. Znamenalo to jediné nič z nich nie je náhodné je to systém. Kód či spomienka? Vstala som na nohy a šla bližšie. Sledujúc svoju vlastnú krv fascinovane. Nebola ľudská i keď sa podobala. Mala v sebe niečo viac. Prečo sa pod uhlom svetla a pohľadu zdala iná. ,,Kto som." povedala som šepotom prechádzajúc rukou po  obrazcoch. Ako by som snáď sama čakala odpoveď od pomaľovanej steny. Oprela som si o stenu i svoje čelo. Čakajúc na odpoveď. Zabíjalo ma to. Zabíjalo ma ticho ktoré ma obklopovalo. Keď nechcem, počujem hlasy. No teraz mlčia. Trápia ma. Keď sa ozval zámok  dverí. Neotáčala som sa. Naďalej som len s zavretými očami a hlavou opretou o stenu vyčkávala. Stále dúfajúc. Počula som jemné kroky po podlahe smerujúce ku mne. Otvorila som oči a periférne uvidela topánky. Zdvihla som pomaly hlavu a obzrela sa. Theos. Na mojej tvári sa objavili slzy. No on mi bez slov podal tác ktorý držal v ruke. Bolo na ňom ovocie. Misa jedla ktoré by ste si vďaka divnej štruktúre určite nedali no voňala. V celku dobre. Vzala som si ju a položila na stôl. A pomaly sa pustila bez slov do jedla. Uvedomovala som si že neodišiel. Stál opretý o rám dverí pri čom za nimi bola garda ozbrojených a mlčky hľadel na pokreslenú stenu. Jeho pohľad pôsobil zamyslene. Pôsobil inak ako ostatní ktorých som stretla. Zdal sa že vníma svet okolo seba. Nie len seba. 

Dojedla som a tácu položila na bok stola. Bola to kovová tácka a ja som v nej mohla sledovať svoj odraz.  Svoje biele husté vlasy. Ako by pravým opakom bytosti ktorú som videla no i napriek tomu som mala sneho bielu kožu. A oči? Jasné modré hlboké ako oceány no v hĺbke. Pripomínali hviezdnu oblohu z môjho sna. ,,Adhara. To je a bude tvoje meno." ozve sa mi spoza chrbta práve Theos. Pozerala som na neho celkom nechápavo. Ja a mám skutočné meno? ,,Bolo to meno jednej hviezdy. Bola to jedna z najzaujímavejších hviezd v sústave. Zanikla." pokračuje a ja so zármutkom ktorý vo mne tá informácia nechala sklopím zrak. Bála som sa. Nevedomosti, kým vlastne som. A čo som. Theos sa dal bez slova na odchod keď tu mi vystrelila ruka a ja som ho chytila okolo zápästia. ,,Nechcem byť sama." vystrelia zo mňa rýchlo slová. Pričom jeho oči padli k tým mojím. Ako by tam niečo bolo. Niečo čo ma chápe. Niekto. ,,Fajn. Zoberiem ťa do druhého bloku. Bez slov a odvrávania. Je to jasné?"  nebola som v pozicí aby som si vyberala a tak som prikývla a vstala. Nasledujúc ho. 

Prechádzali sme chodbami no tento raz sa zdalo že len podzemnými. Ocitla som sa niekde kde to skutočne žilo. Chodby boli plné ozbrojených ako i vedcov a doktorov. A na okrajoch cely. Rovnako pôsobiace ako i moja "izba". Chcela som do nich nahliadnuť ale zdalo sa že pri tom ako prechádzame každý neraz ku mne otočil zrak. Pri každom pohľade ktorý na mne zastal som podriadene stiahla oči k zemi. No ako sme kráčali časom na chodbe neboli len ľudia ale i úplne inak vyzerajúce bytosti. Niektoré sa im skoro vôbec nepodobali. No pôsobili kľudne a nemali odev ako ja. Neboli to výtvory. Jemne som pridala do kroku a s otázkami v očiach pozrela na Theosa. Ani sa na mňa nepozrel no ako by vedel kam smerujem. ,,Mala by si sa ukľudnit. Neublížia ti. Rasy ktoré sem prišli a môžu pobývať či robiť výskumy patria do koalície."  Viedol ma ďalej a ďalej. Zdalo sa že len prechádzame na úplný koniec zariadenia. Ako som tak kráčala zrak sa mi pomaly zahmlieval a ja som zastavila. ,,Theos." povedala som prestrašene k nemu. Pričom zastal a na mieste sa otočil pozerajúc na mňa. Bol to pocit ako z môjho sna. No cítila som hnev. Neistotu. Hľadel na mňa a ľudí na okolo. Naznačujúc im nech ustúpia. Ustúpili až na ozbrojených ktorý ma obkľúčili. ,,Dýchaj. Ukľudni sa." to sa im sakra povie. No v tej chvíli moja ruka ako sama od seba vystrelila vpred. Nedokázala som pohnúť svojím telom. Ako by znova nebolo pod mojou kontrolou.Otočila som sa na jedného z ozbrojených ktorému vysel náhrdelník na krku. Cítila som ako sa na mojich perách rysuje úsmev a v tom momente  reťaz náhrdelníka preťala mužovi krk. Ostatní na mňa spustili paľbu a do toho Theosov hlas. Pohrávala som sa s náhrdelníkom a keď som sa otočila k ďalšiemu z mužov. Ucítila som bodnutie v krku otočila som sa a uvidela Theosa ako mi vpycháva čo si do krku. Bola som za to rad ale niečo vo mne nie. Posledné čo som zaregistrovala bolo ako ma nakoniec púšťa do rúk ozbrojeních a z jeho boku sa valí krv.