úvahy spod plánky

drzé slnko

západ slnka je dnes naozaj mimoriadny. dominuje v ňom ružová a oranžová. alebo skôr ružováoranžová? predbiehajú sa v sýtosti ako vodovky na papieri.

„vráti sa a pozdraví nás znovu?” pýtam sa s nádejou v hlase.

„určite, ale musíme mu dopriať oddych.” niekedy i Adam znie zasnene.

slnko pokojne odíde. namaľuje za sebou čarovný abstraktný obraz. plný jemnosti, je ľahký, slnko nemaľovalo ťažkými olejovými farbami. slniečko použilo nežné vodovky s množstvom vody.

nezabudneme naň, dokonca si ho aj odfotíme. na ďalšie ráno sa drzo vráti. ale nie je drzé. proste prišlo, asi to je aj jeho úlohou. nikto sa naň nehnevá. veď zase sa donieslo kus svojej nápaditosti. naozaj nerozumiem tomu, prečo sa my ľudia bojíme odísť a nedajbože sa ešte vrátiť. nie je to snáď prirodzené, nevidíme to aj v prírode?

„ešteže je táto plánka tak dobre umiestnená. vidno z nej aj východy, aj západy slnka. kedy inokedy by som ťa pevne držal za ruku, aby si mi k nim nevzlietla? ktovie, či by si sa vrátila na nezaujímavú zem."

je v poriadku odísť. bez dôvodu, stačí zanechať odkaz, môžete ho i namaľovať. podmienkou je neopustiť. to bolí v srdci. ani slnko nás nenechá napospas svetu. príde a vyčarí úsmev alebo spomienku. robí to jemne. neurazí sa, keď si z neho vezme ľudstvo príklad, veď už dlho nám to naznačuje.

***
привет!

nuž, v minulej kapitole som sa pýtala, či mám zapájať viac dialógov, ale nedostalo sa mi jedinej odpovede. tak som to teda skúsila.

čitatelia moji drahí, nabudúce plánujem čosi o samote. zase sa chcem niečo spýtať a to, či má niekto o moje úvahy záujem. ja viem, že nie sú ktoviečo, ale môžem ich písať len sama pre seba kľudne.

pieseň je Taxi Cab od twenty øne piløts.

papaa

Terezinka