Dance Club

Maybe

"Dnes vám to išlo. Naill ty ešte zamakaj na tom začiatku." Upozornil  ho The Rock hneď po skončení nácviku choreografie.
Naill po ňom hodil škaredým pohľadom znechutený z toho, že šéf ho buzeruje aj po tom ako tu už dve hodiny v kuse trénovali a on len sedel na riti.
"Zajtra sa stretneme znovu na tréningu a nezabudnite, potom večer je aj predstavenie." pripomenul im ešte Johnson a všetci sa pobrali domov.
Pretože Naill nemal auto a jeho dom bol blízko klubu chodieval väčšinou pešo alebo na bicykli.
Dnes sa po všerajšej oslave plnej alkoholu a chudobnej na jedlo však na jazdu bicyklom necítil a tak išiel pešo.
Nemusel sa príliš ponáhlať lebo šichta v pizzérii, kde pracoval ako roznášač, začínala až o tri hodiny.

***

"Mami! Dúfam, že si už navarila. Som hladný ako vlk." Kričal Naill už od dverí.
Ako zvyčajne našiel otca ukrytého za novinami a matku pri sporáku.
"Aj ja ťa rada vidím, chrobáčik." A už pred neho stavala tanier plný polievky.
Po výdatnom obede sa Naill vybral do svojej izby pozrieť si nejaký film na skrátenie si času.
Keď nastal čas odchodu, len si zhlboka vzdychol, zobral si zo stola mobil a peňaženku a vyrazil.

O dvadsať minút už sedel v aute a nadával na ostatných šoférov.
Dnešný deň bol plný objednávok a Naill sa ani na minútu neohrial na parkovisku pred pizzériou. Vždy vyšiel von čašník a podal mu čerstvú dávku pízz aj s papierokom s adresami.
Po troch nekonečných hodinách šoférovania po preplnených floridských cestách ho už poriadne boleli nohy a bol rád, že po návrate na parkovisko konečne nevyšiel von Jack s krabicami pizze.
Oprel sa a slastne si vzdychol, keď si mohol aspoň na chvílu vystrieť nohy. Zavrel oči a oprel sa o zohriate sklo. Už zaspával, keď mu niekto zaklopal na okno.
"Daj mi ešte aspoň minútu Jack!" zakričal so zavretými očami.
"Prepáč, ale nemôžem kvôli tvojmu auto vycúvať. Mohol by si sa posunúť?" ozval sa z druhej strany pootvoreného okna hlas, ktorý určite nepatril Jackovi.
Rýchlo sa posadil a pozrel sa na babu skláňajúcu sa k jeho autu.
Bola to Loira. Dievča, ktoré chodievalo často do pizzérie s kamarátmi, a ktoré sa Naillovi už dlho páčilo.
"Áno, samozrejme." Vyhŕkol a už strkal klúč do zapaľovania. "Prepáč, myslel som, že si čašník."
"To je v pohode Naill. Pochopila som to." zasmiala sa a Naillovi chvílu trvalo kým bol schopný odtrhnúť od jej úsmevu pohľad a naštartovať auto.
"Nevedel som, že poznáš moje meno." povedal naoko prekvapene i keď si dal veľmi záležať aby ho kolegovia v pizzérii niekoľkokrát pred ňou oslovili menom.
"Jasné, že viem ako sa voláš. Máš šichtu vždy keď sem prídem."
"Aha." nervózne sa zasmial a snažiac sa zmeniť rýchlo tému, kým jej dopne, že to je až veľmi veľká náhoda, dodal:
"No, rád som ťa videl. A už padám."
"Podobne a ďakujem." Znovu sa usmiala a Naill naštartoval.
Už bola pri svojom aute, keď ešte Naill rýchlo vystrčil hlavu z okienka a zakričal:
"Nechcela by si si dať niekedy pizzu na môj účet?"
Loira sa k nemu nechápavo otočila.
"So mnou?" dodal slabším hlasom strácajúc odvahu, ktorá mu pred chvílou pomohla spýtať sa tú dlho pripravovanú otázku.
Na Loirinej tvári sa okamžito objavilo pochopenie.
"Možno." odvetila po chvíli, ktorá pripadala Naillovi ako večnosť.