Depresion

1

Sedel som na svojom mieste ako každý deň a len počúval nadávky od svojich spolužiakov. Nemôžu mi dať pokoj? S tichým zaskučanim som si zapchal uši.

Si na nič. Ozval sa hlas v mojej hlave a ja som sa pozrel do zošita. Si običajna troska. Nikomu z ľudí ktorí tu sú nesiahaš ani po päty. Smial sa môj vnutorni hlas.

,,To nieje pravda." Zamrmlal som po tichu a niekto mi hodil niaky papier do hlavy. Naozaj?
Škola sa vliekla naozaj pomaly. Pozoroval som jedného z chalana z triedy. Moc sa mi páči...ale nieje gay, narozdiel odomňa. Nikto to nevie. Rovnako ako nikto nevie,..o tich jazvach.
Vyhrnul som si rukáv a pozrel sa na svoju dorezanu ruku. Je to asi jediné čo mi ostáva. Neviem čo mám robiť. Zistil som že na bolesť zaberá iba druhá bolesť. Čiže na bolesť v mojom vnútri zaberie len fizicke poškodzovanie. Stiahol som si rukáv tričká a pevné ho zovrel.

,,Nikto sa o Tom nesmie dozvedieť." Zašepkal som sklučene a začal si pomaly kresliť do zošita. Moje čierne vlasy mi celkom zavádzali vo výhľade na papier.
Som tak sám, tak nechceni. Prešli mi ďalšie deprimujúce myšlienky hlavou.

Triedou sa rozoznel zvonček ohlasujú i koniec viučovanie. Som tak rád že je už koniec. Môžem ísť domou a oddýchnuť si. Skúsiť zabudnúť na svoj "dokonalí" život. Ten krásni chalan zrazu prešiel okolo mňa. Hneď som stuhol na mieste a vystrašene preglgol. Čo keď si ma všimol.

,,Uhni uchilne emo." Drdol niekto do mňa zo zadu a ja som hneď zletel na zem. Nebudem klamať. Bolelo to. Ďalší žiak čo išiel okolo mňa do mňa kopol. Ticho som zakňučal. Odpad. Si len odpad Rin. Zavrel som hlavou aby tie myšlienky odišli ale len sa kopili. Zabi sa, komu budeš asi tak chýbať? ,,Nie" zamrmlal som a snažil sa to dostať z hlavi.

Vybral som si sluchátka z tašky ktoré som si hneď dal do uší. Hudba ten hlas prerušila. Nemôžem sa zabiť. Po ceste domou som sa zastavil v lekárni a s neochotou si kúpil tabletky ktoré by mi vraj mali pomôcť. Znova som si povzdychol.

Cesta domou bola ako vždy zdĺhavá. Pozeral som sa z okna autobusu a rozmýšľal nad Tomom.. je tak krásni. Jeho zlaté vlasy sa mu na pár miestach vlnia. Jeho modré oči sú ako jazierka v ktorích sa človek môže lachko utopiť. A tá postava, sakra ťa úžasná postava. Každá baba ide po ňom.
A ja?

Čierne vlasy sa mi lepia stále na tvár a zväčša nič nevidím. Každý kto sa pozrie do mojich hnedých očí tak s výkrikom utečie. Som vychrnuti, nízky. Som vlastne kosť a koža. Všetko oblečenie na mne len vysi. A prisahám že keď som sa usmial tak umrela susedova mačka.

Nemám šťastie. Ani náhodou. Znova som sa zapozeral von oknom. Keby som bol dievča tak by si ma možno len všimol.
Počul som za sebou smiech, chcel som sa už opýtať na čom sa smeje a na hlave mi pristál balón s vodou.

,,Fakt vtipné." Zašepkal som si pre seba. Cítil som slzy v očiach. Pomaly som vyšiel z autobusu a pozrel sa na dom kde žijem. Snáď budem mať dnes pokoj.

,,Čo si myslíš že kurva robíš?" Počul som zvriesknuť svojho otca.
,,Chcem sa odsťahovať!" Zvrieskol na neho naspäť
,,Som doma." Zamrmlal som po tichu a prešiel okolo kuchyne kde prebiehala hádka. ,,Och ahoj Run ako si sa mal v škole? Och prečo si od farby?" Napodobil som mamin hlas. ,,Ale to nič mami. Spolužiaci len zjedli vtipnú kašu" mávol som rukou a šiel pomaly po schodoch hore. ,,Ale synak, nemôžeš nad tým iba myknuť plecami. Zajtra ideme k riaditeľovi a zavoláme si ich rodičov." Zhrubil som hlas aby som znel ako otec
,,Toto sa nikdy nestane " ticho som si povzdychol a zastavil sa pred dverami od kúpeľne. Hneď som sa šupol dnu. Všetky veci skončili vedľa sprchy na zemi a ja som si vliezol dnu. Oprel som sa o chladné dlaždicky, zavrel sklenené dvere a pustil príjemné teplu vodu. Pomaly mi stekala po pokožke až na zem. Z vlasov mi kvapkala modrá farba.

Pozeral som sa dole na bielu dlážku ako na ňu dopadajú modré kvapky a všimol si svojho problému. Postavil sa mi. Tíško som zaupel. ,,Není inej možnosti." Zo zasomranim som sa oprel jednou rukou o stenu a druhou si chytil penis. V pravidelných intervaloch som si prechádzal po penise ale nepomáhalo to. Až keď som začal myslieť na Toma. Že tie ruky sú jeho. Predstavoval som si ako mi homo s ušklrbkom na tvári.

,,Kto je dobrí cukriček?" Zasmial sa jeho hlas v mojom podvedomí. Nechával som oči zavrete a zaklonil hlavu
,,J-ja" zavzdychal som po tichu.
,,Presne ... Urob sa pre mňa baby" zavrnel jeho hlas a ja som ticho zakňučal. Ešte kúsok.

,,Rin čo tam robíš?" Piče lepšiu chvíľku si nemohli vybrať?! Počul som mamine kroki smerujúce hore. Utlmil som svoje vzdychy kusnutim do jazyka a spravil sa so ruky
,,Nič...mami!' povedal som udychane. Nohy sa mi triasli od strachu. Viac som sa neudržal a zišuchol sa na zem. Este horšie to nemôže byť?

,,Prišiel za tebou jeden tvoj spolužiak!" Čo??? Pokrútil som hlavou zmätené. Za mnou niekto prišiel?

Rozmýšľajte nad svojimi slovami
ley