Nepobozkaná

•8•

Ach december,ten mesiac čarovný.
Adventné kalendáre,sneh,radosť v detských očiach.
Ja som o tomto mohla len snívať.Každý deň to bolo to isté.
Nudná škola a klesajúci priemer.
Narážky,urážky a šikana.
Napitá teta.
Brigáda.
Napitá teta part dva.
Preplakaná noc.

To bolo zhrnutie mojich decembrových dní.Stav tety sa zhoršoval.
Pila viac a viac a častejšie a častejšie.Normálna debata nebola možná.Chytila som domácnosť do svojich rúk.
Na nákupy som šla sama,snažila som sa variť hoci to vždy ostalo pri chlebe s maslom.
Kamila celý deň pila a po novom aj fajčila.
Díler ešte neprišiel..každý deň som sa modlila nech nepríde.Vždy sa mi to splnilo,ale viem,že raz príde.
Z mojej brigády sa však luxusne žiť nedalo.Poskromnila som sa.
Kamila fajčila nejaké listy z rastlín čo sme mali.Smrdelo to dvakrát viac ako normálne cigarety a samozrejme som mala napáchnuté oblečenie..

,,Teasorová do riediteľne!" hlásil posledný deň pred Vianocami riaditeľ.

,,Posaď sa." hneď mi povedal.
,,Nuž,chcem ťa oboznámiť s tvojím zdrvujúcim prospechom." vzdychol.
,,4,2;3,77:4,5...no pekne." čítal môj priemer.Pozerala som sa na staré conversky a topánkami kreslila po podlahe.Nezaujímalo ma to,pokiaľ nevyslovil vetu:
,,Budem sa musieť porozprávať s tvojou tetou."
,,Pán riaditeľ,teta má veľa práce,pracujem na lepšom priemere,vážne,len,som mala malú študentskú krízu." toľko klamstva som z úst vypustila
,,No,malú zrovna nie,ale ak s tým nezačnete niečo robiť,je mi ľúto,ale budem nútený vás z tejto školy vyhodiť."prísne sa mi pozrel do očí.
,,Chápem a polepším sa."odhodlane som prikývla a utekala som domov.
Zistiť stav predvianočnej atmosféry a zároven stihnúť nákup pred brigádov.

,,Šťastné a veselé."milo ma pozdravil David.
,,Aj tebe." slušne,monotonne som zamrmlala a dala som ďalší z mojich falošných úsmevov.
,,A šťastný nový rok,keby si čokoľvek potrebovala tak tu ma máš,stačí zavolať."
,,Aj tebe a ďakujem...zvládnem to." ,,možno" doplním sama pre seba.
,,Toto je pre teba."podal mi do ruky malú darčekovú krabičku.Rozplakala som sa.Možno som vyzerala ako malé decko.Ale bolo to nádherné,po toľkých dňoch zúfalstva.Svetlý moment v miernom živote mi urobil radosť.
,,Ďakujem,ja pre teba nič nemám,vôbec som to nečakala,ja..." habkala som a rýchlo som si utrela slzy.
,,To nič,zaslúžiš si omnoho viac ako jeden blbý darček."nenápadne ma chytil za ruku.Bol to len letmý dotyk.Zľakla som sa.
Dotyky pre mňa nie sú samozrejmé a mám určitý rešpekt.Rýchlo som teda ruku so zimomriavkami odtiahla a rozlúčila som sa.
Radšej som sa ani neobzrela.Počula som len tiché ,,ahoj".

,,Ahoj." smutne a ožralo ma pozdravila Kamila.
,,Aj na Vianoce?"znechutene som sa na ňu pozrela.
Neodpovedala ako vždy,sadla si za stôl a pila víno.
Išla som na brigádu.
Zákazníkom som povolila všetko.Peniaze boli dôležitejšie ako moja dôstojnosť,ktorú som stratila už dávno...
Keď som konečne po vyčerpávajúcom dni prišla domov čakalo ma ďalšie prekvapko.
Kamila ležala na zemi s roztrhanou svadobnou fotkou mojich rodičov a niečo si mumlala.
Dosť..končím..už to nedávam..

O tomto čase sme mali chystať jedlo na zajtrajšiu štedrovečernú hostinu.Nič také sa nekonalo.Zase som plakala.
,,Nepláč mojaa...ja sa o teba postarrrm" podnapito zahučala Kamila a zase si logla z vodky.
,,No to ti verím...vzorne sa staráš.."zaznelo mi v duchu...