Power Savage [X-men FF]

1. Prológ

V ten deň, keď na rozľahlú zem padala hmla a zahaľovala polia do svojho mliečnobieleho závoja, pršalo. Roviny tohto kraja sa tiahli od vysokánskych hôr až po rozľahlé pobrežie mora posiate malými drevenými domčekmi roztrúsenými navôkol. V prístave sa na vode vznášali rybárske lode, loďky a jeden ropný tanker v diaľke. Vzduch bol vlhký a studený, vietor bičoval polia zasiate pšenicou a obilím.

Nohy sa mi zabárali hlboko do mäkkého bahna, ktoré na poli vytvoril dážď. Ten silnel každou minútou, až pokiaľ nezastrel výhľad aj na posledné zvyšky civilizácie tohto neľútostného kraja.

Bahno mi sťažovalo aj ten najmenší pohyb. Kvapky hustého studeného dažďa mi zmývali pot z tváre a šľahali mi do očí. Cítila som, ako mojím telom behá triaška a zmáha ma únava. Ježiš, do čoho som sa to zasa namočila.

Nebola som však sama.

Hans Becker stál predo mnou len na tri metre ďaleko. V ruke držal nôž s dlhou čepeľou a premeriaval si každý môj letmý pohyb. Nebol to amatér, ktorý sa hrá na niečo, čím nie je. Dobre vedel čo robí. A dobre vedel aj to, čo robím ja.

Samozrejme, že toto nie je úplný začiatok. Moje činy siahajú asi dvadsaťpäť rokov do minulosti, do roku 1937, presnejšie na územie Dánska. Toho roku sa napríklad začala druhá čínsko-japonská vojna, ktorá ešte v tom roku vyvrcholila nankinským masakrom. Neville Chamberlain zasadol na post ministra Spojeného kráľovstva, J.R.R. Tolkien vydal Hobbita a Walt Disney nám prvý krát predstavil animovanú Snehulienku. A aby som nezabudla, v tomto roku zomrela aj americká pilotka Amelia Earhartová a novozéladnský fyzik Ernest Rutherford.

A môj otec minul posledné peniaze z výplaty na striebornú pamätnú mincu s podobizňou kráľa Kristiána X., ktorá mu dodnes leží v šuplíku starej skrine, ktorá v chodbe nášho domu zavadzia celé storočia.

To však nemalo nijaký dopad na moje psychické zdravie. Dokonca ani na to fyzické, aj keď som ten pocit niekedy aj mala.

Žila som pokojný život, až dovtedy, kým neprišiel on a nezobral mi všetko, čo som kedy mala.

Dobre, trochu preháňam. Nezobral mi úplne všetko. Niečo z toho mi totiž zostalo, zakorenené vo mne už od roku 1937. A to bola tá najmenšia časť, ktorú mi vziať nedokázal.

To niečo som cítila ešte aj teraz, keď oproti mne stál Hans Becker a jeho dvaja kumpáni sa ponevierali okolo a sledovali ma ostražitými pohľadmi. Bolo to však slabé. Príliš slabé, aby som to vytiahla vtedy, keď by som to ja sama chcela a bola som aj dosť unavená. Ale bolo to dosť silné na to, aby to prahlo po svojej ukradnutej časti, po ktorej túžilo ešte väčšmi ako ja.

A práve to ma doviedlo sem, pred jedného z najkrutejších mužov európskeho kontinentu. Jeho skúsenosti siahali tiež do minulosti, nie však tak ďaleko, ako tie moje a nie do Dánska, ale do Poľska.

Hans Becker bol bývalý dozorca v Osvienčime. Narodil sa v najchudobnejšej časti Berlína a zostal na ulici ako sirota. Svojho otca nepoznal. Možno to bol práve ten vojak, ktorý zastrelil jeho matku, kradnúcu z prídelov chlieb pre jej jediného syna. Do šestnástich prežíval v sirotinci a potom vstúpil do armády. Po vniknutí nemeckej armády do Poľska dosiahol nečakaný úspech za získanie akejsi malej dediny na severe Poľska a prevelili ho do koncentračného tábora na juhu. Tam si znovu vydobyl rešpekt a stal sa tak netvorom, ktorý zatváral nevinných do plynových komôr a bil pracujúcich Židov za to, že len prežili ďalší deň.

Nebolo toho veľa, čo som si o ňom zistila, ale bolo to dosť na to, aby som nahliadla do jeho prehnitej osobnosti.

A bolo mi z neho zle.