Power Savage [X-men FF]

8. Jazda smrti. Na invalidnom vozíčku.

Včerajší deň som skoro celý prespala, preto ma Hank McCoy vzal von, aby som sa prevetrala. Vtrhol mi do izby, pred sebou tlačil invalidný vozík a pristavil mi ho k posteli.

„Tak do toho si nesadnem," vyhlásila som a odmietavo som zdvihla ruky. Nato sa mi začal vyhrážať, že ma nechá ležať ešte tri dni a ja som si okamžite poslušne sadla.

Vytlačil ma z izby, cez výťah a von do parku. Vonku bolo pod mrakom, slnko zatienili tmavé dažďové mračná a dusný vzduch pohlcoval vlhkosť.

Moje modlitby boli vyslyšané, pomyslela som si, keď ma Hank viezol malým parkom. Kráčal za mnou pomaly, nikam sa neponáhľal.

Prešli sme okolo miesta, ktoré ma dostalo práve do tohto vozíka. Musela som si v duchu posmešne odfrknúť, keď som si spomenula na tie chvíle. Niet pochýb, že to bol jeden z najväčších trapasov mojej histórie. Bola som pripravená odplížiť sa nebadane ako Ružový Panter. Tak prečo nestúpiť na klinec na chodníku?

No nemohla som povedať, že mi prechádzka prospela. Cítila som sa totiž akási nesvoja. A preto mi celou cestou, čo Hank neprehovoril, vŕtalo v hlave, prečo mi včera povedal, že má veľa práce, ak sa teraz bezstarostne prechádzal so mnou okolo budov, vypiskoval si akúsi starú pijanskú pieseň a tváril sa, že to robí vo svojom voľnom čase len z dobročinnosti.

Zadívala som sa na svoje obhryzené nechty a snažila sa tváriť maximálne nezaujato. Nepotrebovala som si narobiť zbytočné problémy, ak som vedela, že Erik Lensherr sa pravdepodobne nachádza v priestoroch týchto budov. Posledné po čom som túžila, bolo stretnúť ho a dať mu ďalší dôvod na to, aby ma prebodol klincom.

Nebolo pochýb, že ma ten chlap nemal rád. Nevedela som však povedať, či ma nenávidel. V živote som sa nestretla s veľa ľuďmi, ktorí by ma otvorene nenávideli – zakaždým som si radšej išla vlastnou cestou, ako keby som mala vyrábať ďalšie problémy.

No on mi prebodol nohu klincom!

Ak by som mala svoju moc, ak by vo mne energia nebola na PN-ke, možno by som mu to vedela vrátiť. Vzchopila by som sa a možno by som ho dokázala zaškrtiť neviditeľnou rukou. No takto...

Vozík prešiel z betónových dlažobných kociek na štrkovú cestičku a mnou zatriaslo. Kývala som sa zo strany na stranu a mala som pocit, že som zacítila každý hrboľ. Natriasala som sa vo vozíku ako bábika, musela som sa pevne držať operadiel.

Pripadalo mi, akoby ma chcel Hank vytriasť z invalidného vozíka.

Šli sme po cestičke, ktorá viedla do malého lesa, ktorý obklopoval sídlo C.S.I. Pravdepodobne im ten lesík ešte patril, lebo cesta bola upravená a lemovali nízke obrubníky. Nebola som si však istá, či bola vhodná pre človeka na vozíčku.

„Myslím, že mám toho na dnes dosť," prehovorila som prvý krát, odkedy sme vyšli von. Zuby mi drkotali tak silno, že som si musela dávať pozor, aby som si nerozhryzla jazyk.

„Čerstvý vzduch ti prospeje," odvetil Hank. 

Nie, on mi to odvrkol. Povedal to takým tónom, akoby som bola len malé decko, ktoré prosí o hriešne drahého plyšového macíka vo výklade podradného hračkárstva.

„Je mi z neho zle," vysypala som zo seba a zaryla som prsty ešte hlbšie do operadla, aby som nespadla, keď sa vozík náhle naklonil na jednu stranu a vyrovnal.

Do lona mi náhle spadol balíček papierových vreciek. Váhavo som sa pustila jedného operadla, zdvihla vrecká do ruky a podozrievavo som si ich prehliadla zo všetkých strán. Šušťali mi medzi prstami.

„Ja... asi ma to prešlo," zahundrala som a pustila som ich z ruky naspäť do lona.

Vozíkom aj mnou znovu nebezpečne zatriaslo. „Keď ten vozík ovraciaš, budeš ho umývať," povedal a ďalej ma viedol po cestičke.

Zamračila som sa a zmätene som sa dívala, ako nás pohltilo prítmie medzi stromami, ktoré lemovali cestičku.

Toto sa nepodobalo na Hanka McCoya, plachého muža (alebo skôr chlapca), ktorý mi zachránil život pred infekciou a ktorý mi do očí dokázal povedať, že moja noha sa bude uzdravovať prirodzeným spôsobom.

Ibaže by bol schizofrenik.

Vozíkom trhlo dopredu, mierne som sa zošmykla a keby som sa nedržala operadiel ako kliešť, pristála by som tvárou v štrku.

Dosť. Odmietala som sa trepať ďalší kilometer takýmto štýlom. Bola som presvedčená, že len čo by sme sa dostali na koniec parku, mohol by ma len vyhodiť z vozíka do kríkov a bola by som tam ostala ležať, dokiaľ by som od hrôzy a šoku sama dobrovoľne nezomrela.

Zaryla som nechty ešte hlbšie do operadiel, aby som sa uistila, že pri takom hazardnom pohybe, ktorý som sa chystala urobiť, nevypadnem z vozíka a nerozbijem si lebku.

Trupom som sa otočila dozadu, pozrela som sa Hankovi McCoyovi priamo do očí a zavelila: „Okamžite zostaň stáť. Inak ťa ovraciam."

Hank zastal. Na tvári sa mu objavil úškrn. Pustil rúčky vozíka. A v tej chvíli sa jeho telo začalo sfarbovať.