Power Savage [X-men FF]

6. Nikdy nechoďte naboso keď si nevidíte pod nohy.

Sedela som tam ešte celý zvyšok dňa, až kým sa obzor nesfarbil dočervena a slnko nezašlo za tmavé obrysy hôr. Potom som sa ladne odlepila od betónového múrika a vykročila k hlavnému vchodu, aby som nezabudla, kde je zatiaľ moje miesto.

Skôr než som však stihla zahnúť za roh, začula som hlasy.

Jeden nepochybne a zároveň aj prekvapivo patril Charlesovi. Okamžite som sa zháčila a na rohu som spomalila.

„Prepáč," prehovoril Charles, jeho hlas znel tlmene, keď som zastala za rohom. „Ale videl som, čo Shaw spôsobil tebe a tvojej rodine."

Shaw. Varovné svetielko v hlave sa mi okamžite rozsvietilo. Cítila som, ako mnou zasa začala lomcovať triaška. Skrčila som roztrasené prsty do päste a potichu vydýchla. Mala som v pláne hneď nebadane sa vypariť – ale to meno mi skrížilo úmysly.

„Cítil som aj tú bolesť a nekonečné muky," pokračoval Charles. Hovoril pokojným a miernym hlasom. „Rád ti pomôžem."

Ticho. Trvalo tak dlho, že som už takmer opäť na Shawa zabudla a triaška prestala. Potom sa ozvalo posmešné odfrknutie.

„O nič som sa neprosil," Druhý hlas patril tiež mužovi. A bol mi nepríjemne povedomý.

Charles: „Ale pred tým sa ti moja pomoc hodila." Odmlčal sa. „A neodchádzaš len odo mňa. Odchádzaš od niečoho, čo je oveľa väčšie než si len ty sám." Na betóne sa ozvali dva tiché kroky. „Ona to pochopila."

„Ona ma nezaujíma," Muž to vyslovil tak ostro, až ma zaboleli uši.

„Zachránil si jej život," povedal Charles. „Myslím, že to stojí aspoň za mienku. A myslím, že ak by sa to dozvedela, nezaškrtila by ťa."

„O to strach nemám," odsekol muž.

Odvážila som sa pohnúť. Nohy mi zašuchotali o zem a urobila som malý krok vpred. Bola som bosá – cez deň bolo neznesiteľne horúco aj na ortopedické topánky, ktoré mi Charles naordinoval.

Ani som nedýchala. Musela som vypadnúť, cítila som sa nepríjemne, keď som odpočúvala niečí cudzí rozhovor.

Keď som sa však naklonila cez roh, cez lístie kríkov som ich poriadne nevidela. Ak by sa mi podarilo nepozorovane a nečujne prekĺznuť, bolo by to viac než úžasné.

„Nie si v tom sám," pokračoval Charles.

Na Charlesa som nedovidela. No videla som trup druhého muža, ktorého hlas som už určite niekde počula. Mal oblečenú hnedú koženú bundu a v ruke držal akýsi kufrík.

Posunula som sa o kúsok dopredu, pričom som sa pridŕžala kamennej steny. „Ale nebudem ťa tu držať nasilu," hovoril stále Charles. „Mohol by som... ale nechcem."

Natiahla som krk dopredu. Najvyšší čas vypadnúť.

Pripravila som sa. Otočila som sa doľava a potichu som vykročila do tmy.

No len čo som spravila prvý krok vpred a dotkla sa bosou nohou zeme, do chodidla mi vystrelila ostrá bodavá bolesť. Z hrdla sa mi vydral výkrik bolesti, ktorý som však utlmila v polovici a zahryzla som si do jazyka.

Vydýchla som. Zdvihla som pohľad a uvedomila som si, že stojím naprostred chodníka a zrak na mňa upierajú dva páry očí.

Charles zažmurkal, no nevydal ani hláska. Preto som presunula pohľad k druhému mužovi.

Keď som ho spoznala, vyrazilo mi dych. Preto sa mi jeho hlas zdal povedomý – bol to muž, ktorý sa zjavil na Shawovej lodi presne v tú noc, keď som ho mala v pláne zabiť.

Erik Lensherr.

Bolesť v nohe mi pulzovala a krv sa mi durila. Bála som sa čo i len pohnúť, len aby som znovu necítila tú bolesť.

No keď som ho zbadala, odrazu som nevedela, čo mám urobiť. Najradšej by som urobila všetko naraz – vydriapala mu oči za to, že mi pokazil celý plán a zároveň aj vzala nohy na plecia. Lebo Erik Lensherr vyzeral oveľa hrozivejšie v civile, ako keď mal na sebe len potápačský oblek.

To ako ma okamžite prebodol pohľadom, mi naznačilo, že aj on ma musel spoznať. A určite ma nebral ako spriaznenú dušu, či spojenca.

„Ty," dostal zo seba. Jeho hlas znel ľadovo a nebezpečne.

Nadýchla som sa a chcela som sa vystrieť. 

„Ježiš, tá debilná noha!" vyhŕkla som, keď som si stúpla na pravú nohu a znovu sa mi v nej ozvala ostrá bolesť, až mi vyhŕkli slzy. Zatočila sa mi hlava. Vydýchla som a zohla som sa k nej, akoby som si tú bolesť z nej chcela vydriapať. Cítila som, že niečo mi v nej zavadzia.

„Erik," ozval sa konečne Charles a náhlivými krokmi ku mne pristúpil. Akoby na niečo čakal. Jeho oslovenie znelo z Charlesových úst ako hrozba.

Erik Lensherr vydýchol. A hneď na to som pocítila v chodidle bolesť ešte prudšiu a ostrejšiu. Začula som odporný mľaskavý zvuk a následne cinknutie kovu o betón a vykríkla som. Podlomili sa mi kolená, no Charles ma zachytil. Podoprel ma z jednej strany.

Zatmelo sa mi pred očami. Bolesť síce trochu ustúpila, no ešte stále tupo doznievala. Noha aj zem pod mojou nohou bola mokrá a klzká. Charlesov dotyk aj prítomnosť ma náhle upokojili.

„Niečo je tu vyliate," počula som samu seba, no svet som mala zahmlený. Klesali mi viečka, aj keď som sa snažila zostať pri vedomí. V hlave mi pulzovala a hučala krv.

„Soren," počula som Charlesa, ktorý ma viacej nadvihol, aby ma udržal na nohách. No vonku už zhasli pouličné lampy. A tvár Erika Lensherra zanikla v tme.