Láska na kolesách

Tridsiata tretia kapitola

Dokončilo sťahovanie a rýchlosťou blesku som to otvorila. Bola som zvedavá, čo všetko tam bude.

V rýchlosti som si dokument prebehla. Obrázky. Popisy.

Na každom obrázku bola slečna v legínach a tielku. Vlasy mala stiahnuté do copu a v rukách malú činku.

Dofrasa, pomyslela som si. Takéto malé činky sme doma nemali. Okamžite som písala Holly, čo teraz. Keďže som ruku mala už takmer dva týždeň bez dlahy, cvičiť naprázdno sa mi zdalo zbytočné.

Kamarátka mi odporúčala naplniť si pol litrovú fľašu vodou až po okraj a cvičiť s ňou. Nemala som veľmi na výber, preto som sa hneď rozbehla do kuchyne a zo skrinky vyhadzovala fľaše dovtedy, kým som nenašla takú, ktorá by mi padla do ruky.

Po chvíli prehrabovania sa, som ju našla. Plastová fľaša od minerálnej vody. Mrkla som na etiketu, aby som sa uistila o jej objeme. 0,5 l, svietilo tam.

„Bingo,“ zamrmlala som si sama pre seba a ostatné fľaše som nahádzala naspäť do útrob skrinky.

Ponáhľala som sa naplniť ju vodou až po okraj. Podarilo sa mi to na prvý pokus a z kúpeľne som upaľovala späť do izby. Otvorila som si uložený súbor cvikov a pozorne si prečítala prvý popis k obrázku. Následne som sa zadívala na fotku a skúsila to napodobniť.

Prvých pár cvikov bolo fajn. Rozumela som im a ruka zatiaľ neprotestovala. Musím však povedať, že to boli cviky hodné škôlkarov. Nie sedemnásť ročného dievčaťa.

Jednoduché cviky som párkrát zopakovala. Keď mi už prestávali stačiť, odvážila som si pozrieť náročnejšie cviky.

Bolo mi jedno, či to preháňam. Príliš dlho som s rukou nič nerobila a teraz som si to všetko chcela vynahradiť. Dúfala som, že za tento jeden deň sa mi podarí spraviť nejaký pokrok. Napríklad, aby som dala ruku aspoň pred seba.

Náročnejšie cviky boli už aj trochu krkolomné, ale to nič. Postupovala som presne podľa obrázka a popisu.

Ľahla som si na ľavý bok a mierne pokrčila nohy. Pravú ruku s fľaškou som si pozdĺžne položila na telo a v lakti ju zohla. Predlaktie a ruku som tak nemala na sebe, ale pred sebou. Celú pažu som teda mala v pravom uhle.

Zmysel cviku bol v tom, aby som predlaktím a rukou, v ktorej som zvierala fľašu, posúvala spred seba do boku a späť.

Pripravila som sa teda na to a pohla rukou do strany. Samozrejme, že som ju nedala nabok.

Svaly a šľachy, ktoré sa mi medzičasom stiahli, ma nepustili. Nehýbať rukou jedenásť týždňov to nie len tak.

Pohla som s ňou iba kúštik, ale zvuk a bolesť, ktorá mi následne vystrelila do ramena, bola zničujúca. V ramene mi tak ruplo, akoby som si zlomila kĺb. Fľašku som rýchlo pustila a zletela na posteľ. Ľavou rukou som si chytila práve rameno, ale bolesť neustupovala. Z očí mi vyhŕkli slzy.

Po pádoch z motorky som už zažila všelijaké veci. Predsa len, spadnúť zo sto kilového stroja v rýchlosti nie je len tak, ale ani jeden pád a následná bolesť sa nechytala na toto tu.

Skúsila som si rameno pevnejšie stlačiť, že možno bolesť odíde takto. Ale nič.

Neviem, ako dlho som ležala a plakala, držiac sa za bolestivé miesto. Opäť na mňa prišli tie depresívne pocity. Že som na nič, že som nula. Že nedokážem hýbať vlastným telom.

Tak veľmi som sa vpíjala do vlastných myšlienok, ktorými som ponižovala samú seba, až mi slzy zaschli na tvári. Znova som sa cítila menejcenná a nepotrebná. A pritom ešte pred chvíľou som bola plná života a nadšenia do cvičenia.

Vzdala som to. Fľašu som hodila do kúta a bohvie po akom dlhom čase vyšla z izby. Moja prvá cesta bola nasmerovaná do kúpeľne. Potrebovala som si ošpliechať tvár studenou vodou a trochu sa znormalizovať.

Holly som radšej o tomto mojom neúspechu nepovedala. Zatiaľ. Na jej prednášku o postupnosti cvičení a trpezlivosti teraz nemám náladu.

Práve som vychádzala z kúpeľne na poschodí, keď som dole začula hlasy. Ak by sa aj stretli členovia mojej rodiny doma, čo sa často nestávalo, takto hlasno by sa určite nerozprávali. Preto som vykukla, čo sa to tam deje.

Dverami dnu práve vchádzala moja sesternica. O barlách. Jej rodičia, mamina sestra, ktorá bola zároveň mojou krstnou mamou, s manželom, už stáli v chodbe.

Keďže nebola veľká športovkyňa, nechápala som, prečo ju na nohách držia barly. Zišla som teda dolu, aby som sa dozvedela viac.

„Kiara,“ vykročila ku mne krstná a tuho ma objala.

Ju som ako jedinú mala z našej famílie rada. Chodila k nám na návštevy takmer každý týždeň, zatiaľ čo zvyšok rodiny na nás kašľal.

„Ahoj,“ usmiala som sa na ňu. Potom som pohľad presunula na sesternicu. Už-už som sa išla spýtať, čo sa jej stalo, keď ich mamina pozvala ďalej. Preto sme sa presunuli do obývačky.

Išla som za nimi potichu a poslušne ako psík. Oni sa usadili na veľký gauč, ja som miesto zaujala na mohutnom kresle. Mamina odišla do kuchyne po nejaké sušienky a kávu.

Ja som sa už neudržala, preto som konečne vyhŕkla otázku, ktorá ma ťažila od ich príchodu. „Čo sa ti stalo?“ kývla som hlavou smerom na jej nohu.

„Mala som operáciu menisku.“ pokrčila plecami, akoby mimochodom. Presunula svoju pozornosť na telku, ktorú zapla ešte mamina.

„A ty si na tom ako s rukou?“ krstná nadviazala na tému.

„Nedali mi žiadne rehabilitácie, ani nič podobné.“ Do kuchyne vošla mamina s táckou. Po izbe sa začala šíriť lahodná vôňa kávy. Položila podnos na stolík a obehla ešte po keksíky.

„Od zlomeniny uplynulo desať týždňov. To znamená, že desať týždňov už s rukou nehýbem. Pomaly ani neviem na čo ju mám,“ pokúsila som sa o vtip. Pichlo ma však pri srdci, keď som si uvedomila, že tak ďaleko od pravdy nie som.

„Od zajtra začínam rehabilitácie,“ skonštatovala sesternica, „ak chceš, môžem sa spýtať, či by si na ne nemohla chodiť aj ty, alebo niečo.“

Pri tejto vete vo mne skrsla nádej. Žeby som predsa len mohla začať cvičiť s odborníkmi?

„To by som bola veľmi rada,“ usmiala som sa na sesternicu a presunula pohľad na telku.

Po chvíli ticha sa nakoniec slova ujala krstná. „Mmmm, napíšeš mi recept na tento koláč?“ pozrela s nádejou na maminu.