Láska na kolesách

Tridsiata prvá kapitola

Po vybratí stehov prešiel ďalší týždeň. Ale ani po troch týždňoch od rozhovoru s maminou som neprišla na to, ako Maxovi dokázať, že teraz budem za nás bojovať ja.

Všetky moje nápady sa mi zdali slabé. O ničom. Chcelo to niečo extra. Niečo, aby vedel, že to myslím vážne.

Dnes som ale nemala čas nad tým premýšľať. Od operácie uplynuli tri týždne, čo znamená, že dnes je ten deň, keď sa zbavím dlahy.

Po jedenástich týždňoch budem konečne môcť hýbať celou rukou.

Aj keď, všimla som si, že biceps mi výrazne ochabol. Keď som si ho obchytila, prsty som dokázala spojiť. No aj napriek tomu som si myslela, že budem môcť robiť veci tak, ako pred zlomeninou.

O pár hodín som však zistila, že to nebude také ľahké. V nemocnici mi dali dole dlahu, a to bolo všetko, čo tam so mnou spravili. Myslela som, že mi vypíšu papierik na rehabilitácie, ale to sa nestalo.

Okrem toho mi zakázali opaľovanie.

Po príchode domov som si išla okamžite umyť ruky. Aké úžasné bolo si po jedenástich týždňoch umývať obe ruky spolu pod prúdom tečúcej vody. Doteraz som si umývala najprv jednu a potom druhú, keďže som pravú ruku mala pripútanú k bruchu.

Problém však nastal, keď mi bolo zaťažko vystrieť ruku k mydlu. Bolelo to a ťahalo ju späť k telu. Skrátka mi ju nechcelo pustiť.

Cez deň som skúšala robiť ďalších milión vecí, keď už som mala obe ruky voľné, ale výsledok bol vždy rovnaký.

Zoperovanú ruku som nenatiahla ani len pred seba.

Mala som tak ochabnuté svaly a šľachy, že som sa nemohla dotknúť ani len svojich vlasov. Proste som na ne nedosiahla.

Pár dní to šlo takto. Pri každej činnosti som skúšala zdvíhať ruku, ale vždy to bolo o tom istom. Nakoniec som to vzdala a opäť robila všetky úkony ľavačkou.

Lámala som si hlavu, čo bude ďalej. Zdvihnem vôbec ešte niekedy pravú ruku nad hlavu? Budem si môcť česať vlasy alebo si sama dávať náušnice?

Tieto moje problémy mali aspoň jediné pozitívum. Konečne som prestala myslieť na Maxa.

No keď som aj po pár dňoch na tom bola rovnako, myšlienky na Maxa sa vrátili. Vlastne, mala som pocit, že namiesto hlavy mám glóbus. Vedela som, že iba jedna vec mi s týmto môže pomôcť.

Vošla som do garáže a rukou prešla od zadného blatníka až po nádrž. „Tak tu si, moja láska,“ zohla som sa a na prednú tabuľku som dala svojej Henrietke letmú pusu.

Henrietka. To meno jej prischlo hneď v druhý deň, ako som dostala tú červenú krásku.

Boli Vianoce, štedrý deň. Po rozbalení všetkých darčekov sa na mňa ocino pozrel so slovami: „Poď do garáže.“ Nevedela som, o čo ide, a tak som ho aj s Richardom nasledovala. Pred garážou zastal a povedal, že toto je jeho darček. Vtom otvoril dvere a dnu stála ona. Na stojane, s polepami, na ktorých bolo moje meno a číslo.

V tej chvíli som si pomyslela, že žiadnu krajšiu motorku som ešte nevidela. Bola úžasná. A bola moja. Nemohla som tomu uveriť.

Na druhý deň som sa hneď išla previezť. Našťastie, sneh nebol, iba trochu mráz takže sa to dalo. A presne vtedy, v tom momente, keď som na nej prvýkrát sedela, som si povedala, že bude Henrietka.

Najprv som jej chcela dať meno Hana, ale to už bolo, podľa mňa, pre Hondu otrepané. Preto som sa snažila byť originálna.

A takto ju volám doteraz. Moja Henrietka. Posadila som sa na ňu a užívala si ten pocit. Kiežby som sa mohla aj povoziť. To by sa mi uľavilo.

Z myšlienok ma vytrhol zvuk dverí. Otočila som sa a sledovala svojho brata, ako vchádza dnu. Postavil sa k svojej Honde.

Chvíľu bolo ticho, čakala som, čo povie. Konečne sa odhodlal. „Mamina mi povedala, čo sa stalo s Maxom.“ Opäť zavládlo ticho. Nemala som k tomu čo povedať. Už zrejme vedel všetko.

„Vážne nechápem, prečo to spravil.“ Rozhovoril sa zrazu. „Bol som si istý, že ti odpustí, a že všetko bude fajn. Aj keď...“

Touto nedokončeniu vetou ma zaujal. Hoci som ho doteraz počúvala, v tej chvíli som zbystrila pozornosť ešte viac. Pozrela som sa naňho a čakala, ako tá veta bude pokračovať.

„Musím povedať, že... z pohľadu chlapa, ktorý mal dievča skutočne rád... a ono mu neverilo... ho chápem.“ Vypadlo z neho nakoniec. Celú tú vetu zo seba vysul ako pistáciu zo škrupiny. S problémami.

Mlčala som. Nemala som potuchy, ako mám na túto skutočnosť reagovať. Po hodnej chvíli ticha zo mňa vyliezlo iba: „Ja viem. Spravila som chybu.“

Richard bez ďalších slov pristúpil ku mne a tuho ma objal. Milovala som svojho brata, aj z tohto dôvodu. Bol tvrdý, ale pokiaľ išlo o mňa, vedel sa roztopiť.

Po objatí sa na mňa zadíval s iskričkami v očiach. „Ideme sa povoziť?“ kývol hlavou smerom k motorkám a drzo sa usmial.