KD: Prízrak minulosti ✔

XII. Neznámy rieši naše problémy

Čepele meča narazia o seba a vyšlú do vzduchu spŕšku iskier. Shanon mi venuje úškrn, hoci jeho tvár je presne na polovicu rozdelená mečom. Modré oči mu iskria viac, než konce čarovných mečov. Na jeho pokožku dopadajú oranžové odlesky kameňov z môjho meča a zelené z toho jeho.

Obaja naraz stiahneme ruky a o krok ustúpime. Neprejde však ani sekunda, a už zase stojíme zoči-voči, krížiac meče v nemilosrdnom útoku.

Ten jeho je minimálne o palec dlhší, hrot žiari sťa zlato a rukoväť je vybitá bronzovou kožou. V strede dvojsečnej čepele má pás smaragdov. To, že skade ten meč má, odmieta prezradiť.

Môj tiež nie je najbežnejší model, ale som rada za to, že ho po toľkých mesiacoch vôbec vládzem udržať v hmotnom stave. Celý žiari na strieborno, rukoväť má čiernu a tam, kde má Shanon smaragdy, mám ja čudesné oranžové kryštáliky.

Zlato a striebro sa zase skrížia a kým na Shanonovej tvári ešte stále vládne sebavedomý úsmev, ja už ledva lapám po dychu. Náš domáci dobytok mi k sústredeniu tiež nenapomáha – Destiny žuje Shanonov sveter a Huanako behá okolo nás, až začínam mať pocit, že sa snaží vytvoriť tornádo.

„Unavená?" zaškľabí sa Shanon.

Naznačím výpad doprava, no meč v poslednej sekunde nasmerujem doľava. Shanon sa bleskovo uhne, vytočí svoj meč a tresne mi plochou stranou po hánkach.

So zasyčaním mi meč vypadne z ruky, ale tesne predtým, než zarinčí na podlahe, sa rozplynie.

Shanon s vyzývavým úsmevom zasunie svoj meč do pošvy. „Musím uznať, keď tak na mňa počas šermovania hľadíš tými oranžovými očami, si viac než len desivá."

„No haha," prevrátim očami a úsporným gestom, pozostávajúceho z jedného prostredníka, mu naznačím, kam si môže svoje vtípky pchať.

„Fakt!" ohradí sa a začne rozhadzovať rukami. „Veď si to len prestav! Ako oheň v očiach. Ako nejaký upír!"

Povzdychnem si a zakloním hlavu. „Fakt je toto to najdôležitejšie, čo musíme riešiť?"

„Ehm, nie," dostane zo seba. „Ale tak mi to napadlo, vieš..."

Pokrútim nad ním hlavou, ale úsmev nezamaskujem. „No poď, ty koza rohatá. A aj ty, Destiny!"

„No dovoľ!" zvolá za mnou rozbehne sa aj so svojou lamou.

•••••

Sneh sa zmení na jemné páperie. Opakovane stojím na bielom kopci, obkolesenom lesom. Nad mojou hlavou visia ťažké sivé mraky, no namiesto toho, aby sa z neho spustili vločky, sa začnú k zemi sypať pierka ako z malých vtáčat.

Rozhliadnem sa okolo seba, prekvapená zmenou v tejto rutine. Až potom si všimnem, že tu nestojí ani stará chatrč a strom uprostred čistinky. Žeby som predsa nebola na tom istom mieste?

Rovno predo mnou sa rozbliká jasné svetlo v tvare človeka. Zdvihne sa silný vietor, pred ktorým si musím zakryť tvár, aby som sa dokázala nadýchnuť.

Zrazu na mňa doľahne vedomie, že táto postava musí stáť za mojimi nočnými morami. To ona ich riadi a dostáva ma do stále rovnakých situácií. „Čo odo mňa chcete?" prekričím fujavicu. Vietor mi šľahá do tváre čoraz viac.

„Musíš to pochopiť," prehovorí chrapľavo. Nedá sa rozoznať ani len to, či ide o muža alebo o ženu. Identita postavy ostáva záhadou. „Chcem ti pomôcť."

„V čom mi majú pomôcť nočné mory? To, že nedokážem prespať ani jednu noc?"

Zachichoce sa, akoby chcela povedať: „Nechápeš, že ti podkopávam nohy pre tvoje dobro? Si taká zlatá, malé nechápavé dievča!"

„Odpovedzte!" dožadujem sa.

„Na to prídeš časom," odvetí. „No je to dôležité. Všetko. A teraz potrebuješ pomoc. Ukážem ti ju." Skôr, ako stihnem zareagovať, natiahne hmlovitú ruku a dotkne sa môjho čela. Je to akoby medzi jej prstom a mojim mozgom preskočila elektrická iskra. Vo vzduchu zacítim ozón a všetko pohltí tma. Pocítim ako padám, no nikdy nedopadnem. Až sa zase vyjasní, stojím kdesi úplne inde.

Biela sa stratí a nahradí ju zeleň palmových listov, čierňava asfaltových ciest a farebné plechy malých domčekov pozdĺž riek a pobreží. Akosi pochopím kde som. „Filipíny?" spýtam sa sama seba a vietor zašuští na súhlas.

Moje nohy sa pohnú sami od seba a zastanú až pred tabuľkou, kde stojí názov mesta (alebo dediny?). Bayan ng Taft.

„Blízko pobrežia býva muž," začne tajomná postava, „nemá toho veľa, no bude ochotný poskytnúť vám svoju loď, aby ste sa s ňou mohli dostať nad Mariánsku priekopu."

Zamračím sa. „Len tak?"

„Nič nie je len tak," pokrúti postava hlavou a na ceste sa rozžiari zlatá čiara, vedúca bohviekam. Mimovoľne ju začnem nasledovať. „Bude chcieť službu."

Cez cestu prebehnú dve deti s palicami v rukách. Ich pokožka sa ligoce v slnečných lúčoch ako bronz. Naskočia do starého auta bez kolies a s veľkým vrčaním sa začnú tváriť, že auto funguje a oni pokračujú vo svojej ceste.

„Akú službu?"

„Tým si nemôžem byť istá," podotkne nespokojne postava. Nepáči sa jej ak o niečom nevie? Naplní ma to zadosťučinením. „Zrejme nepôjde o nič horibilné, ale budete ho musieť presvedčiť, že tú loď potrebujete. On peniaze nebude chcieť, tie naňho neplatia. Budete musieť byť ľstiví a múdrejší, než on."

„Kto to je?" nenechám to tak.

„Uvidíš," povie pokojne. „Nájdeš ho na tejto ulici." A sen sa rozplynie. Pod viečkami mám však vypálenú podobizeň toho miesta.

•••••

Ráno zvolám núdzovú poradu. Ostatných to vytiahne priamo z postele, čo vidím hlavne na Shanonovi. Briadku nemá úhľadne upravenú a jeho kučeravé vlasy stoja na jednu stranu, akoby sa anjel zrazil s víchricou. Napriek tomu svietia v jeho očiach iskierky vzrušenia.

V rýchlosti im vyrozprávam svoj sen. Vynechám detaily ako to, že ma tá striga máta noc čo noc, no až teraz sa odvážila zjaviť a prehovoriť. Vysvetlím im, že sa mi zjavila neznáma postava – čo je vlastne pravda – a povedala mi o chlapovi na Filipínach, ktorý by nám mohol pomôcť.

„Službu?" zamračí sa Daryl. „Takéto služby bývajú väčšinou riskantné, nebezpečné a... nie práve morálne."

„Tvoja sestra prebudila Zlo," zasiahne Shanon a ja znova dostanem chuť nakopať jeho zadok. Prečo nedokáže aspoň raz za čas držať hubu a nepripomínať mi všetko zlé? „Myslím, že väčšmi nemôže previniť voči morálke."

Daryl naňho zazrie. „Nejde o to. Čo ak vás poprosí o niečo, čo vás zabije?"

„Tak to neurobíme," myknem plecami. „A nejakú loď ukradneme. No aspoň máme nádej dostať sa tam."

Daryl napokon odovzdane prikývne. „Ale musíme rátať s tým, že ten sen bol podfuk. Čo ak ťa chce manipulovať Lucifer?"

„Tak to nie je," pokrútim hlavou, ale nepoviem mu, prečo som si s tým taká istá. Lucifer sa len nedávno dozvedel, že žijem. No tento sen, hoci v inom prevedení, sa mi sníva už mesiace.

„Ako vieš?"

„Proste to viem," odbijem ho. „Musíme vyraziť čo najskôr."

Camila vytiahne telefón a začne niečo rýchlo ťukať. „Dnes večer o jedenástej letí lietadlo z New Yorku do Manily. Je to síce od toho mesta dosť vzdialené, ale myslím, že sa tam dokážete dostať. Sadnete na nejaké auto, turisti tam chodia často a medzi jednotlivými ostrovmi premávajú lode."

„Fajn," skonštatujem. „Tak by sme sa mali pripraviť."

Konečne nová časť! Haleluja! Nuž, chcem vám povedať, že s mojim stíhaním je to dosť mizerné, preto rátajte s tým, že nasledujúce týždne nebude moja aktivita bohvieaká. No budem sa snažiť, aby boli za týždeň aspoň dve časti. Uvidíme ako sa mi bude dariť :D