KD: Prízrak minulosti ✔

XXXIII. Na trati spomienok

Scott

Pripravil ma o spomienky, behá mi v hlave dookola. Lebo som vedel niečo, čo som nemal.

Nemalo by ma prekvapovať, že mi naschvál blokuje spomienky. Malo by mi to byť jasné kvôli bielym miestam v mojom živote. Odniekadiaľ musím byť. Musel som byť niekým aj pred tým, než si ma omotal okolo prsta. Ale predsa počuť, že je to pravda, že to nie sú len moje detinské výmysly, ktoré vznikli preto, aby som nestratil nádej... to je niečo úplne iné.

Pred Luciferom som niekým bol. Možno som mal aj rodinu. Skutočný domov. A o to všetko ma on pripravil.

Roztrasú sa mi ruky a musím nožík položiť späť na miesto, lebo by mi vypadol z dlaní. Doriti. To všetko mení.

Nie som zaviazaný Luciferovi za to, že mi dal šancu na život. Nie, lebo on mi môj život zobral. Zrazu o tom nepochybujem.

„Kto si?" spýtal sa ma neznámy chlapec. Nebol o veľa starší ako ja. O rok, dva. „Ešte som ťa nevidel."

„Ja... ja..." hlas mi zlyhával, mal som pocit, že padnem. Zomriem. Rozpadnem sa. Niečo chýbalo. Ale čo to bolo?

„Hej, pokoj," prihovoril sa mi chlácholivo. Bol troška vyšší, mal svetlé vlasy a modré oči. To všetko zakončoval úprimný úsmev, hoci bol vystrašený. „Vieš ako si sa sem dostal?"

„Ja... ja ne..." Nevedel som sa vykoktať. Kto som bol? Ako som sa volal? Čo som tu robil? A kde vlastne bolo to tu? Namiesto všetkého boli len prázdne miesta. Otázky.

Niečo vo mne sa však ozvalo. Potichu, pošepky. Hovorilo mi to, že sa volám Scott. A vravelo, že som sa stratil. Pomaly a jasne som to zopakoval chlapcovi, ktorý si ma premeriaval uprostred lesa.

„Neboj sa," hovoril. „Všetko vyriešime, dobre? Pôjdeš so mnou? Zavediem ťa za hlavnými. Oni ti pomôžu, Scott."

Moje meno znelo z jeho úst čudne. Bál som sa ho. Bál som sa pohnúť. V celom tele ma mrazil čudesný pocit, že niečo je prekliato zle a nemal som tam čo robiť. „Kto si?" spýtal som sa chlapca.

„Kamarát," usmial sa. „Môžeš ma volať Daryl."

Tá spomienka ma skoro zvalí na nohy. Kde to doteraz bolo? Prečo som si na to nespomínal? A prečo mi nedošlo, že hlas v mojej hlave znie ako Luciferov?

Dopekla.

Daryl Tammer. On bol ten mladý Krotiteľ, ktorý ma pred trinástimi rokmi našiel uprostred lesa na Ostrove a odviedol ma za troma vodcami, ktorí robili všetko preto, aby našli moju rodinu. Ale ako som sa do toho lesa dostal? Čo bolo predtým? Nemohol som sa len tak... objaviť.

Sadnem si na chladnú zem a čelo si opriem o kamennú stenu jaskyne. Každá bunka v tele mi protestuje proti ďalšej spomienke. Je mi z nich zle. A predsa ma posledné dve hodiny oblievajú ako vedrá studenej vody.

Nechcem vidieť ďalšie kúsky skladačky, pokiaľ neviem, čo majú vyskladať.

Neviem prečo, ale kúzlo Lucifera slabne z minúty na minútu. Spomienky sa vracajú. A sú stále horšie, nejasnejšie.

„Lúzer!" skríkli po mne staršie decká a ja som sa schúlil do klbka. Len nech sa ma už nedotýkajú... nie, prosím! „Kde si nechal rodičov? Oh, ty vlastne nevieš! Vysrali sa na teba! Lebo si taký idiot!"

Jeden ma kopol do rebier. Bolelo to. Celým telom sa mi šírila pálčivá bolesť ako deštruktívny oheň.

„Nechajte ho na pokoji!" skríkol ďalší hlas a ja som si uvedomil, že nie každý je zlý. Bol to ten chlapec, ktorý ma našiel. Ako sa to len volal? Daryl?