Je ráno 6:15. Ten príšerný budík, bude vyzváňať dovtedy kým mi neznadá spolubývajúca a celý deň ma zaň bude neznášať. Prežila som iné dni, prežijem aj dnešný. Motto každého môjho rána. Motivácia ? Heh, kyslík. Ako každé ráno, dvadsať minút stojím pred preplnenou skriňou a aj tak si nemám čo vybrať. Ďalších desať minút sa lutujem pred veľkým kúpelňovým zrkadlom a posledné dve minúty mi zostávajú na všetky ostatné veci. Samozrejme v dvoch minútach je minúta a pol, kedy nadávam na celý svet. ,,Dnešný deň neznášam" - povedala 6:42. Pred tým, ako naozaj začala celý deň. Zobrala som si bundu a vyšla na čerstvý vzduch. Cesta do školy mi zaberie najviac desať minút, a tak nemám čas na premýšlanie. No ako sa vraví, žena má čas na všetko. I robiť viac vecí naraz. S myšlienkami som sa zastavila až vo veľkej školskej chodbe, kde nie je snáď miesta ani na 30 centimetrovú šírku. Som rada, že si dokážem otvoriť skrinku, bez toho aby som niekomu vlepila lakťom. Ako naozajstná milovníčka seriálov a filmov, všetky svoje oblúbené postavy mám nalepené na kovových stenách skrinky. Oprela som sa o skrinku a usmiala sa na Emily. ,,Som snáď neviditeľná ?" Pevno ma Emily objala a venovala sladkú pusu na líce. ,,Nie, ty si len priesvitná" drgla ma do ramena. Emily je moja najlepšia kamarátka. Bavíme sa od úplného začiatku, kedy sme nastúpili na túto univerzitu. Hrá so mnou v muzikáli a chodíme spolu na hodiny klavíru. Je to sympatické dievča s orieškovými očami. Nemáme veľa spoločných záujmov, no ja ju mám rada za to aká je. Mali by sme brať človeka takého, aký je, aké ma nálady a ako sa ku nám správa. Nevravím, že ho netreba prefackať, ak niečo pekne poserie. Javisko je môj druhý domov, druhé útočisko, bez žiadnych starostí, zábran. I keď si mnoho z vás povie, že odohrať nejakú rolu, to nesie aj mnoho poctivosti a nervov. Mňa to napľňa. Počas rôznych predstavení, žijem život iných. Dokážem sa precítiť do druhých. ,,Ahoj Lara, dnes vyzeráš super" ozvalo sa spoza pootvorených dvier. ,,Malá Mia ! Ty takisto" zlaté to dievča s ešte väčším zlatým srdcom. Je to dcéra profesora fyziky, v divadle má nastarosti zvuk a svetlá. Vždy sa tu zašije, akoby sa nás bála. A ja sa jej ani nečudujem, toľko hovad, čo tu žije a študuje. Minule som sa s ňou rozbláznila na javisku, vždy k nám prinesie nové trendy, čo sa na soc. sieťach deje. Minule to bol tanec, pred tým pieseň. Je to milé dievča. Prechádzam po schodoch a stúpam nahor. Postavím sa do stredu javiska, na bielu hviezdu. Zrazu vstúpil do miestnosti neznámy chalan. Oversize čierna mikina, čierne rozthané rifle a vlasy strapaté. Dala som si ruku na pusu, aby nikto nevidel môj úsmev. Žeby Rómeo ? Akú rolu dostane, to som zvedavá. ,,Lara, toto je náš nový strom" začalo ma drhnúť od smiechu. Čakala som hocičo, ale strom veru nie. ,,Strom ?" Chalan zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa s tými....wou....mal nádherné oči. ,,Na nič iné sa neodvážim" pokývala som hlavou, pousmiala sa a sadla si na klavírnu stoličku. Zostali sme v miestnosti, na javisku, sami dvaja. Prisunula som si stoličku ku klavíru a začala hrať. Ucítila som jeho pohlad, jeho oči..
