Ucítila som jeho pohlad, jeho oči. Prisadol si ku mne na stoličku. Položil prsty na klávesy a začal hrať. Najskôr po jednom klávesi a potom kohútika a aj to falošne. ,,To nepôjde, ani neviem prečo som tu" poškrabal sa na šiji a pokrútil pusou. ,,Tak kvôli niečomu tu byť musíš" prehodila som zrak z not na jeho tvár a pousmiala som sa. Ani som si nevšimla, koľko času prešlo. Rozprávali sme sa dlhší čas o jeho úspechoch, živote, priateľoch. Obom nám skončila škola a tak sme sa zhodli, ísť spolu na čaj. Sadli sme si do neďalekej cukrárne, celkom útulnej. Aby nebol sám, rozhovorčila som sa aj ja. ,,Som Lara, rozprávame sa už pár hodín a nevieme ani, ako sa ten druhý volá" uškrnula som sa no zároveň zahanbila. ,,Ja som Oliver" pousmiali sme sa na seba a nastalo to trápne ticho. Radšej som si zobrala šálku čaju do ruky a napila sa. No obarila som sa. ,,Do riti, au" s polovyplazeným jazykom medzi perami som sa snažila prehrýzť tú bolesť. Páčilo sa mi, ako sa Oliver snažil niečo vymyslieť, nejak mi pomôcť, ale keďže šlo o jazyk, bohužial nemal ako, heh. ,,Si v poriadku?" Zubami som si jemne kúsala do popáleného bolavého jazyka. ,,Ale áno, kým sa vydám, bude bolesť preč" obaja sme sa začali smiať. Zrazu Oliver zdvihol ruku ,,pani čašníčka, môžte mi prosím doniesť ľad ?" chytila som sa za čelo a veľmi sa hanbila. ,,Prečo sa zrovna toto muselo stať, trapas jeden za druhým." Akási podivná čašníčka s dredami na hlave doniesla ľad a uškrnula sa. ,,Dáma nevie, že čaj musí najskôr vychladnúť ?" Pozdvihla som obočie, zobrala si ľad a priložila si ho na jazyk. ,,Načo sa ňou zaoberať, snaží sa byť zaujímavá, no aká veľká smola, že jej to nejde :)" ,,Už lepšie ?" Uprel na mňa zrak Oliver. ,,Ale áno" vytočeným hlasom som sa pozerala stále do zeme. ,,Pôjdem zaplatiť a pôjdeme sa niekam prejsť, čo ty na to ?" Ani som nestihla poznamenať, aký má Oliver sladký úsmev. Rovné zuby a jamky na lícach. ,,Ďakujem Oli, ja už radšej pôjdem. Vidíme sa zajtra" nechala som na stole ležať pár drobných, zdvihla som sa a odišla. Nadišla som si cestu domov, prechádzala som úzkymi uličkami, prešla som pár metrov po poli, pár krát cez cestu, samozrejme cez park a keď som vychladla, vrátila som sa domov. ,,Toto bol deň, vždy musím všetko pokaziť." Lahla som si na posteľ a pozerala upreným pohľadom do stropu.
Oliver
Úprimne, strašne ma boleli nohy a tak som si prisadol k tomu dievčaťu ku klavíru. Prvýkrát som sedel pred týmto obrovským nástrojom. Položil som prsty na akési biele doštičky a posnažil sa niečo zahrať. Zasmiala sa. Ona sa zasmiala. ,,Odkedy tu študuješ?" ,,Už tri roky" pousmiala sa a stiahla ruky do svojho lona. ,,Čo ťa viedlo sem ? Je to dosť ťažká škola." Spýtala sa upreným pohľadom na moje prsty, ktoré si behali po bielych doskách toho nástroju. ,,No cez letné sme sa sem presťahovali, táto škola je najbližšie k domu. Bolo mi to celkom jedno kam pôjdem, hlavne že niekam" to dievča sa furt uškŕňa, páči sa mi. Čas ubiehal rýchlo, nám sa skončila hodina divadla. Vyšli sme zo školy a zostali stáť pred dlhým schodiskom. ,,Nechcela by si ísť niekam ? Na zajtra nič nemám" ,,Dala by som si čaj" zahanbeným pohľadom prešla od schodiska k mojim očiam. ,,Jasné, aj ja by som si dal." Prišli sme k jednej cukrárni, ktorá vyzerala celkom útulne. Sadli sme si asi do najútulnejšej časti, medzi knihovňu, na také malé gaučíky k oknu. Zrazu mi cinkol telefón.
Agi🖤 - ,,Oli, kde si ?"
Odložil som telefón a pousmial sa. Agatha je moja priateľka, odpíšem jej neskôr. Priniesli nám rovnaký čaj a rozprávali sa o živote. ,,Au" zdvihol som zrak a Lara na mňa s polovyplazeným jazykom medzi perami, snažil som sa nesmiať, ale nešlo to. ,,Si v poriadku ?" Spýtal som sa. Bola taká zlatá. Stále mi dvíhalo kútiky, keď som sa na ňu pozrel. Chcel som ísť s ňou ešte niekam, ale rozhodla sa, že pôjde domov a tak som zobral telefón do ruky a napísal Agathe.
Oli - ,,Idem práve domov, pobolieva ma hlava. Vidíme sa inokedy. LŤ."
Prečo som začal mať zmiešané pocity ? Neviem.
