the way you look tonight | louis tomlinson //sk

twylt | 13. kapitola

Tara's P.O.V

Vďakabohu mi odpadla posledná hodina, tak som sa šla pozrieť na Niclasov tréning. Sadla som si na tribúnu, vzala zošit, ceruzku a kreslila. Keď ma zbadal, usmial sa na mňa. Keď skončili, hodila som mu uterák, on si prisadol ku mne, pevne ma objal a vášnivo pobozkal. Och, áno.

"Zlatko, prepáč mi, že som sa k tebe choval tak hnusne. Milujem ťa," šepkal mi do ucha a hladil po stehne. Objala som ho okolo krku a len sa jemne usmiala.

"To nevadí, Niclas." Opäť ma pobozkal, no tentokrát nás vyrušil môj mobil. Ale do frasa. Raz za sto rokov mám s Niclasom takúto chvíľku a aj tú mi niekto pokazí.

"No čo sa deje, Björn," opýtala som sa znechutene.

"Akurát som sa vrátil z práce a mám aj dodávku, aby som ti mohol odviesť tie obrazy do bytu. Ponáhľam sa, tak si pohni!"

"Jasné, jasné, už bežím," dodala som a zložila. Pozrela som na Niclasa a pobozkala ho. "Prepáč, drahý, musím utekať. Sťahujem veci. Ideš so mnou?"

"Nie, prepáč, mám ešte niečo na práci."

"Okey, tak sa maj," usmiala som sa, dala mu pusu, schmatla tašku a vyšla z telocvične. Ešte musím ísť do roboty a dať výpoveď, ale najprv sa presťahujem. Keď som zaparkovala, zbadala som Björna ako nervózne prešľapuje z nohy na nohu.

"Konečne si tu," povedal nahnevane. Nič som nepovedala, len som s ním bez slova šla hore. Mama sa mi ani nepozdravila, doslova sa mi vyhýbala. Nebudem teraz riešiť jej trucovanie. Zniesla som si všetky veci do dodávky, sadla do svojho auta a šla za ním. Zastavili sme pred takmer rovnakým bytovým domom ako ten, v ktorom som bývala doteraz. Pomaly som si povynášala veci do bytu. Keď mi Björn doniesol posledný kufor s oblečením, poďakovala som mu a odišiel. Zamkla som dvere a rozhliadla sa po byte. Konečne sama, pomyslela som si. Byt nebol až tak veľký, ale ateliér bol dvakrát väčší než môj, jedna spálňa, jedna obývačka, skromná, ale krásna kuchyňa a neveľká kúpeľňa. Vošla som do spálne a hodila sa na obrovskú manželskú posteľ. Tá levanduľová farba na stenách pôsobila tak upokojujúco a harmonicky. Vlastne na tomto byte nebolo treba nič meniť. Bol dokonalý. A ten ateliér. Ach, jedným slovom dokonalosť. Oveľa viac priestoru, nachádzal sa v podkroví a z balkónu bol výhľad na celý Štokholm. Niclasovi sa tu bude páčiť. Počkať! Niclasovi? Prečo myslím na neho? A čo Louis? Z toho nič nebude, tak už by som si konečne mohla prestať lámať hlavu a trápiť srdce. Okrem toho, Niclas sa znormalizoval. Takýto nebol za celý rok nášho vzťahu. Pozrela som na hodinky. Bol najvyšší čas ísť do roboty. Zbehla som dolu schodmi, nasadla do auta a namierila si to k supermarketu. Akurát, keď som parkovala, stretla som Erica, nabrúseného ako mäsiarske nožíky.

"Ahoj," pozdravila som mu.

"Ah, ahoj, Tara," povzdychol si.

"Čo sa deje?"

"Ale, ten magor mi dal neskutočne dlhú prednášku o tom, ako oľutujem, že som sa takto rozhodol."

"Ako takto?"

"Dal som výpoveď a odôvodnil to tým, že chcem aj s Andreasom odísť do LA. Najviac ale zabil, starý, keď mi pri odchode povedal, že som buzerant."

"Prizabila by som ho."

"Fakt by som mu bol jednu zadrbal, ale on má meno a ja nepotrebujem prúser."

"Takže odchádzaš do LA?"

"Už zajtra večer."

"Budeš mi chýbať, Eric," povedala som smutne a objala ho. Neubránila som sa slzám. Eric bol skvelý kamarát a úžasný človek. Ani k Niclasovi som nemala tak blízko ako k nemu.