OutLight /POZASTAVENÉ/

9. kapitola

Z pohľadu Elizabeth Carter:

Pred nami je slepá ulička. Žiadne okno. Úplne holé steny okrem jediných dverí, ktoré sú zabité hrubými, drevenými doskami. Keby sme sa vrátili, naservírovali by sme sa jej... Nechcem myslieť na to, čo sa stalo v tej miestnosti, nechcem myslieť na tú obludu, nechcem myslieť na to, čo by zo mňa zostalo, keby ju Sam nebodla do oka... Zachránila mi život, nedopustím, aby sa jej niečo stalo. Musí existovať nejaké východisko.
Tak rychlo, ako mi to zranená noha dovolí, sa rozbehnem do uličky. Len pre istotu. Pozorne obzerám všetky steny. ,,Sam, poď sem! Toto musíš vidieť!" Pribehne ku mne a ukážem jej strop. Sú v ňom malé padacie dvierka. ,,Postav sa mi na ramená a skús ich otvoriť," ešte nemám dohovorené, keď sa zohnem a Sam sa mi postaví na ramená ako akrobatka. ,,Toto som si vždy chcela vyskúšať," s nadšením sa obzerá okolo seba. ,,Skús ma dostať najvyššie ako to ide. Neviem, či tam dočiahnem," hovorí natiahnutá ako struna.
Z chodby sa ozvú približujúce sa kroky. Tá príšera už očividne strávila stratu zrakového orgánu.
,,Nestačí to, Elizabeth," panikári Sam. ,,Čo teraz?" Dvere akoby ju počujú a otvoria sa. Vypadne z nich dlhé lano siahajúce takmer po zem. Zvuk karbobrúsky je počuť čoraz bližšie. Otočím hlavu a takmer vykríknem. Hoci obluda sa vlečie z nohy na nohu, je už na rohu.
Sam začne šplhať po lane rychlosťou opice, po pár sekundách je hore. Ja na tom tak dobre nie som. Ani bez zlomenej nohy som v lezení nikdy nevynikala. Pud sebazáchovy ale vo mne prebudil skrytý talent a po niekoľkých pokusoch začnem pomaly stúpať. Jednooká píšera sa ale tiež pomaly, ale isto blíži. ,,Pohni si, El!" zakričí na mňa Sam zhora. Už ju mám takmer na dosah ruky, keď sa pošmyknem a spadnem o hodný kus dole. Od karbobrúsky ma delí len niekoľko centimetrov. Zaženie sa na mňa, ale ja ju kopnem do ramena. Môj chytrý vypad rozhojdá lano a príšera, hoci je vykoľajená, ma karbobrúskou porezala do zdravej nohy. Zuby zatnuté do jazyka sú jediné, čo všetky živé bytosti v okolí troch kilometrov ochránia od okamžitého ohluchnutia. Bolesť vo mne rozpútala lavínu adrenalínu a ja začnem liezť ako keby som sa narodila na lane.
Obluda sa ešte raz zaženie, ale karbobrúska mi len trochu pristrihne končeky vlasov. Z dverí sa vystrčí ruka a pomôže mi dostať sa hore. Hneď ako som v bezpečí, Sam vytiahne lano a zavrie dvierka.
Adrenalín zo mňa opadne, bolesť v oboch nohách sa znásobí. Pred očami mi tancujú čierne fľaky. Aj tak sa ale obzerám okolo seba a zistím, že ruka, ktorá ma vytiahla patrí mladému mužovi asi okolo dvadsiatky. Jeho gaštanové vlasy asi ešte nemali tú česť stretnúť hrebeň a padajú mu do ľadovomodrých očí.
,,Elizabeth, toto je Patrick," predstavuje nás Sam. ,,Asi je nemý alebo niečo také. Svoje meno napísal na papier," podáva mi malý ufúľaný zdrap. Stojí na ňom:

Som Patrick. Nebojte sa neublížim vám. Aj mňa tu držali.

Prečítam si tých niekoľko viet. Obsah nie je to, z čoho ma mrazí. ,,Sam,"pošepkám jej. ,,To písmo som už videla. Patrilo tomu bláznovi, ktorý mal steny v izbe popísané krvou."

Kapitola by: <Owl>