Naharah- púštne mesto

2

Okno bolo rozbité a ja som prestrčila ruku dovnútra, aby som ho otvorila. Do ruky sa mi zaryli ostré kusy skla a ja som potlačila bolestivý výkrik. Keď bolo okno bezpečne otvorené, vliezla som potichu dnu. Pomaly som sa presunula do kuchyne a srdce mi zamrelo.

Nie, nie, nie... To nie je pravda, to je zlý sen. Zobuď sa, zobuď sa!

Pozerala som sa na zakrvavené telo mojej vlastnej matky a miesili sa vo mne pocity. Hnev, strach, zúfalosť, depresia, všetko na mňa doľahlo naraz. Spustila som sa na kolená nevšímajúc si, že to zranené ma zabolelo. Chytila som jej ruku do svojej a spustil sa mi príval horúcich sĺz. A potom, hneď po prvotnom šoku a smútku, nastal hnev. Tak silný, že by som asi aj zabíjala.

Nenávidím ich! Nenávidím ich všetkých! Zaslúžia si len pomalú a bolestivú smrť! Čo sme im kedy urobili?

Po chvíľkovom ošiale mojej mysle som pokrútila hlavou. Prvé čo mi napadlo: Naozaj som schopná tej nenávisti?! No uvedomila som si, že sa chovám iracionálne. Premýšľam nad pomstou pri tele mojej matky, ktorej už aj tak nedokážem pomôcť a okolo mňa zúri boj. Musela som rozmýšľať... Čo ak sa vrátia?

Pobozkala som mamu na čelo, bolestivo vzlykla a ponáhľala sa ku dverám. Čo najrýchlejšie som sa dostala späť na chodník a utekala. Utekala som ako o život zabudnúc na opatrnosť. Ak budem mať šťastie, podarí sa mi ujsť skôr, ako ma zabijú. Prišli zo severu, takže musím utekať k južnej bráne.

Potkýnala som sa o vlastné nohy, ale prvýkrát som bola vďačná za pravidelné vláčenie ťažkých košov a ponáhľanie sa na trh. Moja kondička bola v celkom dobrom stave a tak som mala dosť veľkú šancu dostať sa k bráne včas. Aspoň dúfam.

Preč, preč, preč!

Ako som zahla za roh, skoro som zasa spadla. Len pár metrov odo mňa sa bilo niekoľko nájazdníkov s obrancami. Naši očividne ťahali za kratší koniec. Bolo to prvý raz, čo som videla našich nepriateľov na vlastné oči. Už som počula báje o drsných bojovníkoch zo severu, krutých vikingoch, krvilačných berserkeroch a neľútostných zabijakoch. Vyzerali skoro tak, ako som si ich predstavovala. Len desivejší. Oveľa desivejší.

„Nezastavuj sa, bež moja!"

Obzriem sa a uvidím Theodora.

Kýva mi, aby som išla za ním. Prinútim nohy k pohybu a veľkým oblúkom obchádzam bojujúcich. Nevšímajte si ma, ste zaneprázdnení, ja nestojím za pozornosť.

Dobehnem k Theodorovi, ale vtedy si nás niektorí všimnú. Jeden z vikingov práve vytiahol zakrvavenú sekeru z bezvládneho tela svojho protivníka a s krikom sa vyrútil na nás. Doslova som zmrzla. Cítila som len, ako ma Theodor odstrčil, až som spadla na zem. Hneď na to ho do hrude zasiahla sekera.

Zvuk boja prehluší výkrik. So zdesením si uvedomím, že to kričím ja. Viking pristúpil ku mne, škaredo sa usmial, zdvihol sekeru... a v tom mu z krku vyšla čepeľ meča. Jeho telo sa pomaly zosunie na zem a za ním uvidím jedného z našich vojakov.

„Bež, dievča. Dlho ich už nezdržíme. Utekaj k južnej bráne."

Ďalej sa nezdržiava, otočí sa a beží sa znovu zapojiť do boja. S námahou vstávam- koleno prudko protestuje- s úmyslom počúvnuť vojakovu radu. Vrhám posledný pohľad na Theodora. Zachránil mi život. Uvedomím si, že touto ulicou sa už snaží prejsť niekoľko ďalších obyvateľov mesta. Vojaci sa nás snažia chrániť, ale sú zatlačovaní k nám. Krivkajúc sa rozbehnem na juh. Cestou vidím, ako jeden z nájazdníkov zabil nášho obrancu a druhého zranil. Je vidieť, že je to dobrý bojovník, ale vyzerá ináč. Nepôsobí ako krutý barbar ako ostatní, vyzerá skôr ako chladný vrah. Zabije, ale bez hnevu a nenávisti. Nič osobného, je to proste vojna. Zahnutým mečom zabije aj druhého vojaka a vtedy zdvihne hlavu. Naše pohľady sa na okamih stretnú. Okamih hrôzy a desu, až mi naskočia zimomriavky. Ale zároveň nemôžem odtrhnúť pohľad. V očiach mu vidím bolesť. Našťastie okamih hneď skončí, keď k nehu pribehne ďalší vojak, zakryje ho a ja utekám ďalej.

Jedna jediná myšlienka mi pomáha unikať. Našťastie nepriatelia boli dostatočne zamestnaní a jedno nepotrebné neškodné dievča bolo na ich zozname smrti na poslednom mieste. Kým bojujú. Keď začnú zbierať zajatcov, mladá potenciálna otrokyňa značne stúpne na ich zozname priorít.

Konečne zahnem do poslednej ulice, ktorá vedie k južnej bráne. Opäť potlačím výkrik, keď zbadám, asi päťdesiat metrov od seba vojaka, ktorý odsekol hlavu jednému z nájazdníkov. Okolo mňa prebehne niekoľko ďalších obyvateľov.

„Rýchlo," zakričí jeden z vojakov, „bežte preč z mesta. Cez južnú bránu. Rýchlo!"

Počúvnem ho, ale cestou si uvedomím hrôzu v celej šírke. Ulica je posiata mŕtvolami, je ich tu najmenej dvadsať. Skoro všetci sú našinci. A z našich obrancov tu zostali nažive už len dvaja. Zvuky boja sa ozývajú čoraz bližšie. Hneď sem dorazia a zatvoria bránu. A potom všetci v meste zostanú ako krysy v pasci. Dorazila som naozaj na poslednú chvíľu. Táto myšlienka mi dáva silu a bežím k bráne. Cestou si vytrvalo odmietam uvedomiť fakt, že jedna z mŕtvol na mňa hľadí Allisinou tvárou, inak by som sa na mieste zosypala a už nevstala.

A opäť som bežala. Bežím cez bránu. Bežím ďalej. Nezastavila som sa ani keď som bola už mimo mesta. Bežím som po žeravom piesku, ktorý som cítila aj cez sandále a zastavila sa až keď mi došiel dych. Vyčerpane sa zvalím do piesku, prikrčím si kolená k hrudi a nechám všetky emócie voľne lietať okolo mňa. Najprv výkrik. Potom slzy.

Sú mŕtvi... Všetci sú mŕtvi. Ak teda nemali také šťastie ako ja. Optimistická Alissa... Už nikdy ma nebude trápiť svojimi siahodlhými príbehmi. Starý predavač Theodor už nikdy nikomu nič nepredá. Drya ma už nikdy nepozdraví. A mama... Už ju nikdy neobjímem, nepobozkám, nebudem vidieť.

Po lícach mi stekali slané slzy a ani myšlienka na to, že by to mohlo byť horšie mi nepomáhala.

Nevidela som Kassandru, ona to možno prežila. Snáď sa jej tiež podarilo ujsť. Už mi zostala iba ona.

Od únavy a vyčerpania skoro prestávam vnímať. Len matne si uvedomujem ľudí okolo seba.

Čiesi ruky ma chytia a postavia na nohy.

„Poď, musíme ísť ďalej, tu nemôžeme zostať. Bezmyšlienkovite poslúcham a idem, držím sa ostatných. Koleno pri každom pohybe silne protestuje.

-------------------------------------------------------

Ahojte srdiečká! <3

Je tu sobota a s ňou nová časť!

Ako sa Vám páčila? ;) No áno, Charllotina mama to neprežila. A ani Alissa...

Tešíme sa na vaše názory. ;)

S láskou,

            Kirsten a Nate :*