Naharah- púštne mesto

4

Charlotte

Vliekla som sa spolu s malou skupinkou preživších. Slzy mi už dávno vyschli, ale psychicky som na tom bola snáď ešte horšie. Adrenalín vyprchal a teraz som sa cítila už len slabá. Bezmocná a taká neužitočná. Keď som zistila, že nie som jediná čo utiekla, potešila som sa. Myslela som si, že tu uvidím Kass. Ona predsa musela prežiť, musela! Je to tá najsilnejšia osoba na svete.

Už od škôlky sme tu boli pre seba- ja, Alissa a Kass. Alissa bola naše slnko v temnote, ale Kass bola to správne lepidlo na rozbitú dušu. Aj keď zomrel otec, bola to ona, čo nás morálne podporovala a udržala ma pri zmysloch. Dokonca aj vtedy, keď ochorela, sa nám snažila dať nádej. Viete si predstaviť, že niekto ochorie a pri tom vás utešuje? Aj ona mala svoje muchy, pravdaže. Ale nemyslela to zle. Občas vedela byť dosť panovačná a skôr hrávala úlohu vychovávateľky. Pri nej zhrešiť či spraviť niečo zakázané bolo takmer nemožné. No napriek tomu, že je aká je, mám ju rada.

Ale tu nebola. Ľudí s ktorými práve kráčam som nepoznala. Teda nie priamo. Manson je jediný koho tu spoznávam. Chodí so mnou celé roky do školy v chráme. Nerozprávame sa často, ale som rada, že tu mám aspoň jednu známu tvár. Tuším ten hnedovlasý chalan vpredu, to je syn strážcu Leandra. A uplakaná blondína za ním je z našej štvrte. Vedľa Laedrovho syna kráčal mne neznámy strážca a vedľa neho išiel ešte jeden chalan, ktorého som tiež v živote nevidela. Pri mne kráčalo malé hnedovlasé dievčatko, ktoré, ak sa teda nemýlim, bolo pekárovo dieťa. Mohla mať maximálne osem. Ale jej rodičov som tu nevidela. Dievčatko malo červenú tváričku a potichu plakalo. Pri pohľade naň sa aj mne chceli opäť spustiť slzy, ale ovládla som sa.

Och, Kass. Žiješ? Keby si tu len bola. Teraz ťa potrebujem. Mama, Alissa, Theodor, Drya a ešte aj ty?! Prosím, nech žiješ.

Začalo sa stmievať a noci na púšti nie sú ozaj ničím príjemným. ,,Utáboríme sa!" rozhodol strážca a všetci sme súhlasili. Zložili sme sa pri obrovskej skale, ktorá nás však chránila len z jednej strany. Všade okolo bol len samý piesok a tak nám všetkým bolo jasné, že oheň nevytvoríme. Pomaly sme si posadali a vtedy som si všimla, že to dievčatko si sadlo vedľa mňa. Triaslo sa od plaču a ja som nemala to srdce ju ignorovať.

,,Ako sa voláš, moja?" naklonila som sa k nej a ona ku mne zdvihla hnedé očká plné smútku.

,,Sheila. A ty?" utrela si nos.

,,Ja som Charlotte. Kde máš rodičov?" spýtala som sa aj keď som asi vedela odpoveď. Ale vždy je nádej, že prežili, len sú v otroctve. Neviem ale, či práve tá nevedomosť, čo sa s našimi blízkymi stalo, nie je horšia ako smrť.

Dievča vzlyklo a prehovorilo: ,,Ocko neviem, bol v pekárni. Ale mamička..."nadýchla sa a rozplakala sa ešte viac. Pritiahla som si ju do náručia a hladkala po vlasoch. ,,To bude dobré." šepkala som. Klamárka, klamárka, klamárka! Nič nebude dobré!

,,Mohlo to byť aj horšie," v duchu som si opakovala svoje heslo, ale ešte aj v myšlienkach to znelo falošne.

,,Boli sme už pri južnej bráne, keď ju chytili. Kričala nech utečiem a ja som...utiekla. Nechala som ju tam," plakala mi do hrude.

,,Nemohla si nič robiť, chytili by ťa tiež," vysvetľovala som jej zbytočne. Sheila len plakala a ja som jej šepkala upokojujúce slová. Napokon od vyčerpania predsa len zaspala.

V tom k nám podišiel Manson a opatrne sa usmial. ,,Si v poriadku, Charlotte?" spýtal sa.

,,Ako to myslíš? Psychicky alebo fyzicky? Lebo fyzicky je to len rozbité koleno, prerezaná ruka a pár modrín," pokúsila som sa o úsmev, ale vôbec sa mi to nepodarilo.

,,Je to ťažké. Ani ja neviem čo je s rodičmi. A Keil tiež nevie nič," kývol na hnedovlasého chlapca. ,,Jeho otec požiadal Iasona nech vyvedie čo najviac ľudí, ale nepodarilo sa ich veľa zachrániť, ako vidíš," smutne sa pozrel na strážcu.

Takže tak sa volá...

,,Lenže ja viem, čo je s mojou mamou. Zabili ju," šepla som zronene a snažila sa nepodľahnúť tým neužitočným slzám.

Opäť sa pozrel do mojej tváre a smutne šepol: ,,Je mi to ľúto. Naozaj." stisol mi ruku.

,,Manson? Nevidel si tam Kass? Nevieš ako skončila? "spýtala som sa.

,,Nie, prepáč. V tom zmätku nebolo možné vidieť všetkých," povedal a ja som prikývla, že chápem.

,,Idem späť za Korou. Od úteku neprehovorila jediné slovo," ukázal na blondínu. ,,Drž sa," krivo sa usmial a odišiel.

Oprela som sa viac o skalu, snažiac sa nezobudiť Sheilu. Zavrela som oči a od celodenného vyčerpania upadla do nepokojného spánku.

Stála som opäť na námestí a okolo mňa bol krik. Stála tam Alissa a usmievala sa, keď zrazu cez jej hruď prešla šabľa. Chytila som sa za ústa a tlmene vykríkla. Bojovník vytiahol šabľu a Alissa nevládne padla na zem. Cez jeho tvár prešiel zlovestný tieň a vykročil ku mne. Chcela som utiecť, kričať, čokoľvek. Ale miesto toho som ostala len stáť a pasívne čakala na svoju smrť. Šabľa sa zablysla vo vzduchu...

Prebudila som sa na dych vyrážajúci krik. Okamžite som otvorila oči a chvíľu trvalo kým som zaostrila.

Nie, nie, to nie!

--------------------------------------------------------------

Ahojte, srdiečká! <3

Krásny víkend prajeme! Konečne sobota! :D

Čo sa týka príbehu: Čo si myslíte, že je s Kass? Čo vravíte na ďalšie postavy a ich osudy? A napokon, čo vyvolalo chaos v ich ,,tábore"? A ako to skončí?

Ďakujeme za všetko! ^^

S láskou,

             Kirsten a Nate :*