Naharah- púštne mesto

7

Raziel

„Prečo?" opýtala sa.

„Čo prečo?" odpovedal jej otázkou.

„Všetko," spresnila, „Najprv, prečo ste nás napadli? Nič sme vám neurobili."

Raziel sa oprel o lakeť. „Buď si hlúpa alebo naivná ak povieš niečo také."

„Tak mi to vysvetli. Toľko mi dlhuješ."

„Nedlhujem ti nič. Ale dobre. Vy nás nazývate barbarmi a pritom nepoznáte skutočný stav vecí. Koľko vieš o minulosti pred vaším impériom?"

„To čo učia kňazi a čo sa píše v kronikách. My sa tu učíme, vieš?"

„Veľa vám to nepomohlo. Takže čo vieš?"

„Keď prišli spoza mora prvý osadníci, bol tento kontinent obývaný primitívnymi barbarmi. Boli to kruté a primitívne kmene, uctievali temné božstvá, praktizovali kanibalizmus, zabíjali sa pre potešenie. Ako sa impérium rozrastalo, potýčky s nimi boli čoraz častejšie. Napriek všetkým pokusom o mier a snahám kňazov ich scivilizovať, potýčky boli čoraz častejšie, divosi stále terorizovali obyvateľstvo. Nakoniec nebolo východiska, vypukla vojna, v ktorej impérium barbarov zdecimovalo a ich zvyšky vyhnali na sever. To je stručná história."

„A jedno veľké klamstvo."

„Ako to môžeš povedať?"

„Lebo poznám skutočnú históriu. Pravdu, ktorú si naši predkovia odovzdávali po generácie. Chceš počuť pravdu? To vy ste barbari, nie my. Naši predkovia tu žili v pokoji, vyznávali prírodu, nie temné božstvá. Kanibalizmus, temné mágie, surovosť, to všetko boli výmysly tvojho ľudu, aby ospravedlnili pred svojimi ľuďmi genocídu. Keby nebolo nás, vaši osadníci by ani neprežili prvé zimy. Nažívali sme v mieri, ale ako sa impérium rozrastalo, chcelo stále viac pôdy. Viac dreva. Kameňov. Kovov. Stád. Pastvín. Všetkého. A tak vyháňali náš ľud. Páchali na ňom zverstvá horšie, než z ktorých ty obviňuješ mojich predkov. A ak sa bránili, vykynožili ich. Nakoniec ich vyhnali do neúrodných území, kde by neprežili prvú zimu. Nemali jedlo, vodu, kožušiny, domy, nič. Mali chorých a ranených. Ty by si sa nebránila?"

Zaváhala. „Áno, ale..."

„Žiadne ale nebolo. To tvoje milované impérium sa oháňalo svojimi bohmi, láskou a mierom na jednej strane a na druhej masovo zabíjalo. Keď sa nakoniec moji predkovia pokúsili brániť, zmasakrovali ich. Ale ako si povedala, zopár ich prežilo. Utiekli na sever, do nehostinných tundier, kde voda od zimy zmrzne na krištáľ. Ale prežili. A narazili na kmene vikingov. Títo drsní bojovníci, zocelení podmienkami, ktoré boli prinajmenšom surové, sa spojili s nami. Časom sa tieto dve kultúry zmiešali a vytvorili jednoduchú, ale efektívnu bojovú spoločnosť. Ale nikdy nezabudli. A keď nadišiel čas, prišli sa pomstiť."

„Tvoje slová znejú kruto. Čo sme vám kedy urobili my? Sme súčasťou impéria, uznávam, ale náš národ je jej najjužnejšia oblasť. Moji predkovia nikdy nebojovali proti tvojim, prišli až dávno po vyhnaní tvojich predkov. My sme boli vždy mierumilovní."

„Možno. Ale stále ste súčasťou impéria. Musíte zaplatiť za hriechy svojich otcov. Myslíš, že po tom, čo si vytrpeli naši predkovia, budeme rozlišovať medzi jednotlivými kmeňmi impéria? A čo urobilo to tvoje impérium, keď ukradlo územie? Pár najbohatších vykorisťuje všetok ľud. A čo s tým robil tvoj ľud? Nič. A keď sa vzbúril, tvoj milovaný cisár naň poslal armádu. Rozdrobilo sa na územia, ktoré spolu súperili. Zdegenerovalo. Zkorumpovalo. Zničilo zem, ktorú ukradlo. Tak sa hašterilo, že sme zničili rozsiahle územia, len kým sa zmohlo na odpor."