Naharah- púštne mesto

1

Charlotte

Utrela som si pot z čela a vložila do košíka poslednú ďatlu. Zdvihla som ťažký prútený kôš a vrátila som sa do domu, kde mama pripravovala obed. Vyzerala tak strhane, ale nedokázala som jej už viac pomôcť. Časy sú zlé, na trhu už ľudia kupujú čoraz menej. Niekedy už meníme tovar za tovar, len aby sme prežili... Je kríza, taká hlboká, že už ľudia strácajú nádej. A nádej je naozaj už to posledné. Keď už nebude ani ona, temnota nás dostane.

Ale ako by mohli ľudia veriť v lepšiu budúcnosť, keď k nám prichádzajú len chýry o vojnách a smrti v okolitých krajinách? Navyše každá správa je horšia od tej predošlej. Zander vraj padol a z Tyiru všetci utekajú – aspoň všetci čo prežili. Údajne už zaútočili aj na naše hranice. My tu naozaj smrť ani vojnu nepotrebujeme. Je to len pár rokov, čo viac ako polovica obyvateľstva zomrela na zákerný serpentumský mor. Rozšírili ho ohavné plazy žijúce v púšti, dostali sa až príliš blízko našich obydlí. Od nich to chytili potkany. A potom ľudia. Stratili sme skoro všetkých susedov a priateľov. Prišli sme o hlavu našej rodiny a preto sa musím starať o matku, ktorá je zo dňa na deň slabšia. Utrpenie na nej si vybralo svoju daň. Nie je jediná, mnohí v meste zostali poznačení. Morom alebo správami. Ale mám strach. Veľký strach. Ak je čo len polovica z tých chýrov o vojne pravdivá, zrejme nastal koniec sveta.

Potlačila som myšlienky na tento nešťastný život a utešovala sa tým, že by to mohlo byť horšie. Aspoň moje dve spriaznené duše mor prežili: Alissa a Kassandra. Ak zostaneme spolu všetky tri, nejako to zvládneme. Musíme.

,,Idem s ďatľami na trh," oznámila som mame a ona sa na mňa usmiala.

,,Dávaj si pozor, Charlotte. A všetkých pozdravuj," pohladila ma po rameni.

,,Na obed som späť," sľúbila som a už ma nebolo.

Kôš bol ťažký a slnko pálilo snáď ešte viac než včera. Niekedy mám pocit, že tá žeravá guľa sa deň čo deň viac približuje a onedlho nás celkom pohltí. Nepríjemná predstava. Ale čo narobiť, keď bývame na okraji púšte. Na juh od nás nie je už nič len piesok. A zopár sk*rvených elfov. Sme len také nedôležité, polomŕtve mesto na samom konci. Možno preto sa nám vojna zatiaľ vyhýba. Nie je tu nič o čo by niekto mohol stáť. Čo sa pamätám, o piesok ešte nikdy nikto nebojoval.

Vyšla som z domu a na ulici stretla našu susedu, starú Dryu. Bola to stará babka, podľa vlastných slov prastará, ktorá žila najmä v minulosti. Nuž, ak vidíte ako okolo vás vymrie skoro celá štvrť, zanechá to na vás stopy. Hlavne ak ste pôrodná baba a väčšinu tých ľudí ste poznali od narodenia. Ku mne bola vždy veľmi milá.

„Ahoj, Charlotte," pozdravila ma. „ Ideš na trh?"

„Áno, teta. Ale je to čoraz horšie, pomaly nebudeme mať ani dosť jedla. Posledná karavána prišla pred troma týždňami a odvtedy je ticho."

„Len aby zase nedošlo k tomu, aby sme museli obchodovať s tými netvormi z púšte."

Tými „netvormi" myslela púštnych elfov. Kedysi, keď bola Drya mladá, sme s nimi bojovali, ale už desaťročia nažívame v relatívnom pokoji. Iste, žiadny mier to nie je, sem-tam tu je nejaká potýčka, ale občas s nimi aj obchodujeme. Hlavne keď mestu dochádzajú zásoby a máme tak na výber hladovať alebo kúpiť predražené jedlo od elfov.

„K tomu snáď nedôjde," odpoviem, ale aj mne to znie nepresvedčivo.

„Buď taká dobrá a prines mi z trhu karafu medu, zaplatím ti. Mám ešte nejaké zásoby pšenice, podelím sa."