Ticho svetla [SK]

Papiere a mäkkosť pier

Arleen v kuchyni ostala posledná. Chrys a dievčatá už dávno išli spať, Mia sa zavrela do svojej izby a Wes sa niekam vyparil.

Krájala jablko. Cvičila si každý pohyb, ktorý sa dnes naučila. Keď usúdila, že viac jabĺk boľavou rukou nenakrája, pobrala sa spať aj ona. Tesne pred schodmi na druhé poschodie zacítila na zápästí teplý dotyk.

,,Počkaj, chcel, chcel som sa s tebou porozprávať." Zaskočil ju Wes. Mal vlhké vlasy, všetka špina z celého dňa bola preč a na sebe mal čisté oblečenie.

,,Nechcela by si sa ísť prejsť?" Nesmelo sa jej spýtal a ponúkol jej ruku. Arleen sa zarazila.

Síce vonku už bola tma a ulice boli prázdne, nechcela riskovať. Za to pri Wesovi sa cítila dobre. Viac než dobre.

,,Samozrejme, rada." Usmiala sa napokon. Wes jej venoval ten najkrajší úsmev, aký kedy videla.

Vyšli zadnými dverami. Wes zamieril rovno k prístavu.

Chvíľu kráčali v tichosti, no potom sa Arleen predsa len odhodlala prelomiť ticho.

,,Je už celkom chladno, nemyslíš?" Povedala a pošúchala si plecia.

,,Pri vode sa vždy ochladí. Ja to tu mám rád- to ticho, len vlny narážajúce o breh, móla a kolísajúce sa lode. Na, nenechám ťa mrznúť." Usmial sa, vyzliekol si svoj kabát a prevesil jej ho cez plecia.

,,Ďakujem." Usmiala sa.

,,Kam ideme?" Spýtala sa, keď zostúpili na drevené móla.

,,Na jedno miesto. Chodievam tam vždy, keď si potrebujem prevetrať hlavu." Wes neisto spustil ruku a ostýchavo sa jej chytil zápästia. Arleen mu vložila svoju studenú ruku do jeho teplej dlane a v momente ňou prešlo príjemné teplo.

Bola bezveterná noc. Končiace sa leto ešte nechávalo priestor teplejším nociam, ktoré dopĺňal prudko svietiaci mesiac. Šum plachiet, vody a klopkanie krokov na drevenom móle ladilo so spevom z hostincov okolo prístavu. Žiarivé biele svetlo mesiaca sa odrážalo od vodnej hladiny a osvetľovalo tak cestu pred nimi.

Dorazili až na úplný koniec prístavu. Wes zamieril ku koncu starého móla, ku ktorému neboli pripevnené žiadne lode. Arleen ho nasledovala.

Sadli si na okraj, nohy im len tesne viseli nad tmavou hladinou.

,,Otec ma vždy uprostred splnnej noci pozerať sa na more. Bolo to to najkrajšie, čo som kedy videl. V noci je more iné. Cez deň pripomína špinavých pirátov, zápach rýb, splašky, mútna voda pri brehu. No v noci, akoby sa zmenilo na elegantnú dámu v čiernych šatách. Je to zvláštne, ako mesiac a slnko dokážu tvoriť takéto divy." Wes zasnene povedal, pozerajúc sa do diaľky, niekam až za more akoby bol dúfal, že tam uvidí svojho otca.

Arleen mala možnost prezrieť si ho konečne zblízka. Mesačné svetlo osvetľovalo jeho opálenú tvár, menilo plavé vlasy na strieborné pramene. Na nose mu veselo hrali tmavšie pehy, na sánke mal dve malé jazvy tesne vedľa seba. Dlhé čierne mihalnice skrývali šibalské oči, ktoré teraz akoby dospeli, zmužneli. Svalnaté ruky mu poskytovali oporu, keď sa s ľahkosťou oprel dozadu o staré drevené dosky. Keď zistil, že ho Arleen pozoruje, usmial sa, no ona rýchlo odvrátila zrak a zahovorila jej malé špehovanie.

,,Odkiaľ pochádzaš?" Začala rozhovor jednoduchou otázkou.

,,S otcom sme bývali v malej osade pár kilometrov odtiaľto. Boli sme rybári no potom..." odmlčal sa. Arleen si spojila príbeh, ktorý si vypočula cez deň v kuchyni a súcitne sa pozrela na Wesa.

,,To mi je veľmi ľúto." Nikdy nevedela, čo má povedať človeku, ktorý niekoho stratil. Vedela, že táto otrepaná fráza mu ho nevráti.

,,To je v poriadku. Je to už slušných pár rokov." Mykol plecom, no vďaka svetlu z mesiaca zazrela na jeho tvári kotúľajúcu sa slzu.