Ticho svetla [SK]

Nevedomosť je najväčší hriech

Arleen pomalými krokmi odchádzala z Miinej izby. V hlave jej vírilo také množstvo myšlienok, že ak by im venovala čo i len trošku pozornosti, pravdepodobne by zošalela. Všetky udalosti z predchádzajúcich troch dní sa tak neuveriteľne nakopili, až tomu nemohla uveriť. Rubínový prsteň sa jej stále opatrne skrýval vo vrecku šiat, každú chvíľu po ňom letmo prechádzala prstami. Akoby nemohla uveriť všetkému čo sa udialo, no ten prsteň jej to dokazoval.

Vošla do jej izby, ktorú mala spoločnú s Das a Iz. Obidve už tuho spali, aj ju ťahalo na spánok. Vyzliekla si šaty so zásterou, prešla si rukou po krátkych vlasoch a len v spodnom prádle si ľahla do studených prikrývok. Prsteň tuho zvierala v ruke. Pomaly si prehrávala všetko, všetky informácie a udalosti, ktorých bolo za tri dni viac ako za posledných šestnásť rokov.

Rozhovor s Boney, preťatá dlaň, útek so Samanthou, práca v kuchyni, prvý bozk, zistenie, že mágia existuje a jedna z tajomných kúzelných vranolakov je jej ,,učiteľkou". Nevedela, nad čím rozmýšľať skôr.

Po večnom prehadzovaní sa na úzkej posteli konečne zaspala.

Arleen bola bosá a na sebe nemala takmer žiadne oblečenie. Pred ňou stáli všetci, o ktorých prišla. Ľudia, ktorých milovala. Boli zviazaní reťazami, pokrytí špinou a prachom, tesne pripevnený k sklenenému stĺpu, ktorý až nebezpečne pripomínal Krvavý stĺp. Kričali o pomoc, volali ju k sebe. Kráčala po horiacej zemi, rozpálených uhlíkoch. Bola slabá, jej ruky sa triasli od zimy, aj keď chodila po hotovom pekle. Zuby jej drkotali a cítila, ako sa horúci vzduch okolo nej mení v ľad. Jej kroky sa čoraz viac zmenšovali, až nohy iba šúchala po teraz už dohasínajúcom popole. Čím pomalšie išla, tým menšie utrpenie zažívala. Čím pomalšie išla, tým viac sa vzďaľovali vztýčene sklenené stĺpy, na ktorých boli priviazaní jej rodičia, Nyria a všetci, ktorých si pamätala z detstva. Niektoré stĺpy boli prázdne, na iných sa vzpierali neznámi ľudia. Nevenovala im pozornosť. Volali na ňu aj oni. Zastavila úplne. Ľad aj oheň opadli a ona ostala stáť v temnote. Sama. Znovu.

Arleen pomaly otvorila oči. Iz a Das ešte spali, no nebola noc. Bolo skoré ráno, pretože slnko sa už črtalo na obzore. Potichu sa teda umyla, prezliekla, prehrabla si vlasy a zišla dolu do kuchyne. Wes čupel pred malým ohníkom, ktorý zakladal vo veľkej peci na chlieb. Schody, po ktorých išla zavŕzgali a Wes sa otočil. Na perách sa mu zjavil úsmev a postavil sa od roboty. Ruky si ošúchal o nohavice a podišiel k Arleen.

,,Dobré ráno." Povedala a usmiala sa na ňho. Nevedela, čo má čakať po včerajšej noci.

,,Dobré." S úsmevom jej odzdravil. Rukou jej prešiel po krátkych vlasoch a tesne pod krkom zastavil svoju ruku. Nahol ju k sebe a jemne ju pobozkal.

,,Ako si sa vyspal?" Spýtala sa prvú otázku, ktorá jej prišla na um.

,,Lepšie som nespal nikdy." Žmurkol na ňu a vrátil sa k svojej robote. Do kuchyňe vošiel Chrystopher.

,,Ránko!" Zaburácal a veľký plát mäsa položil na svoj pult. Arleen mu odzdravila a podišla bližšie k nemu. Rukou jej posunul veľký nôž.

,,Toto nakrajáj." Zavelil a už už sa vytratil z kuchyne.

,,Počkaj!" Zastavila ho Arleen.
,,Celé? Si si istý, že to dokážem?" Neisto sa pozrela na kus mäsa, ktorý mala nakrájať.

,,Áno. Musíš si to predsa trénovať." Žmurkol na ňu a odišiel z kuchyne.

Po pár minútach Arleeninho krájania vošli do kuchyne Das a Iz. Nasledovala ich Mia. Po včerajšku mala Arleen plnú hlavu informácii tajomného sveta, ktorý jej Mia nechcela odhaliť. Na každú odpoveď sa vynorilo nespočítateľné množstvo otázok. Akoby Mia vycítila jej myšlienky, keď sa jej v hlave zrazu zjavil jej hlas.