Svet fantázie? Medzi riadkami.

Proste odíď. Urobil si už dosť.

Sedím doma na posteli, premýšľam prečo mi toľko ublížil. Veď ja som len chcela aby sme boli šťastný, on mňa len sprosto využil. Nič viac. Niekedy je svet krutý, ale aj keď vás dostane na kolená musíte vstať a bojovať. Aj keď mám strach čo so mnou bude. Bola som tak unavená zo všetkého. Bojím sa čo so mnou bude. Povedal niečo čo sa mňa veľmi dotklo ako by som bola iba príťaž.

"Bol som s tebou len z ľútosti, prepáč ale ja nechcem žiť s mrzakom." ako šíp do srdce keď som to počula. Áno je pravda nemala som jednu ruku. Pri nehode som o ňu prišla ale naučila som sa žiť aj bez nej. Plakala som a nevedela som to zastaviť. Nahneval ma.
"Tak odíď ty chrapuň, si len obyčajný hajzel. Vieš ja ťa úprimne ľúbim na nič som si nehrala. Je to hnus hrať si s citmi druhých. Vypadni hajzel." vyhnala som ho.

Mali sme dokonalý vzťah, boli sme spolu dva roky. Spoznali sme sa na firemnom večierku ktorý poriadala naša firma. Pracujem ako advokátka v jednej veľkej firme.
Sedela som u baru na stoličke, ale cítila som že niekto pristúpil.
"Čo tu taká pekná dáma robí sama. Prosím dvakrát kolu. Ak vás môžem pozvať slečna."
"Ďakujem ale to nemusíte."
"Predsa nenechám sedieť dievča samotné a bez pití. O prepáčte som to nezdvorak som Peter."
"Teší mňa som Klaudie." bola som trocha nervózna. Bol to mladý muž mohol mať tak okolo tridsať rokov. Mal na krátko strižene vlasy a strnisko. Na sebe mal biele tričko s čiernou mačkou a ryfle. Ako úprimne páčil sa mi. Dlho sme sa rozprávali len tak o blbostiach, a naraz sa opýtal či by som nešla zajtra von s ním. Nedalo sa odmietnuť a pozvanie som prijala veľmi rada.

Bola som taká naivná bohužiaľ viem to až teraz.

Mesiac po rozchodu s ním

Poslednú dobu mi nieje najlepšie, keď niečo zjem hneď to ide von. Tak som sa rozhodla že zájdem za doktorom aby som zistila čo mi je.
"Pán doktor nie je mi poslednú dobu zrovna najlepšie."
"Hneď sa na to pozrieme. Vezmem vám vzorku krve."

Chvíľu to trvalo pak prišiel doktor. Bola som nervózna.

"Mám pre vás šťastnú správu budete mamička. Gratulujem ste v šiestom týždni tehotenstva." čože to nie je možné. Mala som zmiešané pocity, nevedela som či byť šťastná alebo smutná. Veď budem mať bábo, a Peter aj keby nechcel bude platiť. Som rozhodnutá že pôjdem ku nemu a vybavím si to s ním.

U Petera doma:

"Peter potrebujem s tebou hovoriť."
"Nie nevrátim sa ku tebe." bol hnusný a takého Petera som ja nepoznala.
"Nejde o mňa, mám pre teba prekvapenie. Budeme mať bábo."keby ste videli jeho výraz. Bol na nezaplatenie.
" Čo tak kukáš budeš otec, prečo sa neraduješ."
" Ty si to dieťa necháš?" prečo sa tak blbo pýta nenechala by som si zobrať svoje dieťa.
" Áno nechám, a chcem aby si aj ty prispieval."
" Ale ja som dieťa nechcel."
"Teraz už je to jedno, budeš platiť aj keby som musela ísť k súdu" bola som nahnevaná na neho bol to hulvat a somár.
"Môžeme sa dohodnúť aj medzi sebou. Nie je problém a budem prispievať. Ale chcem sa aj zo svojim dieťaťom stretávať."
"Prepáč ale to nepôjde, keď nechceš mňa tak ja nedovolím aby si sa približoval ku nemu alebo ku nej."
"Je to aj moje dieťa." bol trocha nahnevaný. Ale ja som mala zmiešané pocity ale sám si vybral, on mňa nechce vo svojom živote a ja ho nechcem v živote svojom ani svojho dieťaťa.

O dva roky neskôr

Mám krásnu dcéru volá sa Klára má rok a tri mesiace. Petera už som po našom rozhovore videla len u súdu. Má zakázané sa stretávať s mojou dcérou a platí mi alimenty, teda našej malej. Som najšťastnejší mama na svete. A budete sa diviť ale aj som si našla nového priateľa volá sa Paľo. A ľúbime sa úprimne, cítim že nieje ako Peter. Aj keď Klára nie je jeho, prijal ju za svoju dcéru a tiež ju veľmi ľúbi. A ja ľúbim oboch. Ani by som sa na Páľa nezlobila že by neprial Klárku za svoju, ale je to dôvod prečo ho ľúbim.

Keď som bola asi v piatom mesiaci tak som bola na prechádzke, u nás v parku. Videla som ho ako ide oproti me, niesla som tašku z nákupom.
"Slečna môžem vám pomôcť, predsa to nebudete ťahať sama." usmial sa na mňa bol veľmi milý.
"Ale to nemusíte veď by som to zvládla." ale už mi tašku zobral z ruky.
"Kde máte manžela alebo priateľa, ktorý by vám pomohol."
"Bohužiaľ som sama, priateľ mňa opustil lebo len mňa využíval, že vraj nebude s mrzakom."ano viem bol to cudzí chalan ale potrebovala som sa niekomu vyrozprávať.
" To bol teda slaboch, kto by opustil také pekné a milé dievča."
" Môžem vás pane pozvať ku sebe na čaj? Keď ste mi pomohol."
"Ste milá ďakujem."
"Prepáčte som neslušný ani som sa vám nepredstavil. Ja som Paľo. A vy sa voláte ako?"
"Ja som klaudie. Teší mňa."
"Mňa tiež."

A doteraz sme šťastne spolu a nechcem ho stratiť. Mala som strach ako prijme fakt že to nieje jeho dcéra, vždy mňa upokojil že mňa ľúbi a že ľúbi aj našu dcéru. Nebol biologickým oteckom ale bol to jej otecko. Je to muž vedľa ktorého by som chcela zomrieť.

Teraz sedíme doma a hrajeme si s malou, v tom vidím ako si Paľo ku me kľakol.
"Klaudi ľúbim ťa viac ako čokoľvek na svete, ľúbim aj našu dcéru. Chcem vedľa teba prežiť zbytok života. Klaudi zoberieš si ma?" úprimne nevedela som čo povedať, cítila som ako mi tečú slzy z očí. Paľo mi je zotieral.
"Áno vezmem si ťa láska."bola som najšťastnejší žena na svete.