Svet fantázie? Medzi riadkami.

Môžem byť ďalší

Dlho som premýšľal, zaujímavé téma a úvaha.

Môžem byť ďalší vrah, obeť, herec, víťaz, a neviem čo ešte všetko.

Ja som ale niečo iné, som ďalší šťastný otecko zo svojou ženou. Áno ona to bohužiaľ nevidí lebo prišla o zrak a bojí sa že to zdedí aj naše dieťa. Aj ja sa trocha bojím ale to nemení nič na fakte že ju aj to dieťa ľúbim. A chystám sa ju požiadať o ruku, môžem byť ďalším šťastným manželom, ktorý bude oporou pre svoju polovičku. Práve sme u mora sedíme na pláži, a práve pred chvíľou som sa dozvedel že je tehotná. Ale to mňa ešte utvrdilo v tom že to musím teraz urobiť. Oceán nám ku tomu našepkával, ty sú taký zlatý vidíš akou je jej oporou. On ju nikdy neopustí je moc hodný. Naviac som stratil slov keď mi to povedala.
,,Láska chcem sa ťa niečo opýtať?"
,,Môžeš sa spýtať na čokoľvek."
,,Už sme spolu toho veľa prežili, aj keď to nevidíš tak je to nádhera. To šumenie mora a zvuky vtákov ktorý lietajú nad ním. Prepáč som nervózny."len mňa objala a snažila sa mňa upokojiť.
,,Kľud Róbert veď to nemôže byť nič také zlé." v jej hlase bola neistota.
,,Vieš miláčik chcem sa ťa spýtať jednu dôležitú vec. Vezmeš si mňa za muža?" pozrel som sa na ňu a z jej oči sa jej začali kotulať slzy. Zotrel som ich jej.
,,To hovoríš ako srandu alebo to myslíš vážne?"
,,Láska v tomto by som si s teba nezartoval. Áno chcem si ta zobrať. Mňa nevadí že nevidíš očami, ale vidíš srdcom. Zmenila si ma keď si vošla do môjho života."
,,Áno vezmem si ťa." tiež som začal plakať. Zobral som ju do svojej náruče a začal som sa s ňou otáčať. Navliekol som jej prsteň a bol som najšťastnejší muž na svete.

Ona do môjho života doniesla svetlo, keď som ju videl prvýkrát, bolo to asi pred rokom a pol. Nevedel som či som sa zbláznil alebo čo, zdalo sa mi že vidím anjela. A hneď prvý deň som si povedal, to dievča chcem poznať lepšie. Videl som ju ako sa blíži ku prechodu, začala prechádzať keď som uvidel auto ktoré išlo nebezpečne rýchlo. Behom sekúnd som sa rozbehol chytil to dievča za ruku.
Mohol som byť ďalší čo sa len pozerá ako zomrie dievča. Ale to som ešte nevedel že je slepá. Vodič na nás ešte zatrubil reval na nás niečo.
"Pozor dievča."
,,Prepáčte pane nechcela som, ja som slepá." bol som trocha zarazený práve ju držím v objatí. Ale nič som nepovedal nevedel som čo povedať. Mal som na výber buď nechám to dievča ísť a možno si pák budem vyčítať že som bol ja odpovedný za jej smrť, alebo jej budem pomáhať. Rozhodol som sa pre druhú možnosť.
,,Slečna ja sa ospravedlňujem. Bol by som hlupák keby som vám nepomohol."Ani si neuvedomujem ale stále sme v objatí. Pustil som ju a stál som oproti nej.
,,Ale to po vás nemôžem chcieť. Veď určite máte starostí dosť."
,,Poďte zavediem vás domov. Kde bývate?"
,,Bývam na ulici **********. A ďakujem ale vážne ste nemusel."
Došli sme ku nej domov, bývala v byte 1+1.
,,Pozvem vás aspoň a čaj?"
,,Nechcem vás obťažovať slečna." usmiala sa na mňa. Bola veľmi milá.
,,Ale veď ste ma zachránili. Ani neviem ako poďakovať."
,,Tak predsa tak krásne dievča, nenechám zomrieť a ani nikoho iného."
,,Ešte jednou vám veľmi pekne ďakujem. Viete ale ja som slepá, nemala som to zrovna jednoduché."
,,Ani si to nedokážem predstaviť, ale chcel by som sa opýtať. Mohol by som vás niekam pozvať?"
,,Veď predsa kto by sa chcel ťahať zo slepým človekom? Veď by som bola iba príťaž."
,,Práveže naopak slečna, síce nevidíte ale aj tak by som vás chcel lepšie spoznať. A časom možná byť aj vašim kamarátom."
V kaciarni:
,, Róbert ani som sa ti nepredstavila. Som Klára."
,,Teší mňa Klára."

A takto začal náš spoločný príbeh, obyčajný deň v ktorom sa zmenil môj život. Aj keď Klára nevidí, tak aj pres to si život užíva a ja si ho užívam s ní. Prvý deň ktorý som ju poznal nikdy nezabudnem.