Svet fantázie? Medzi riadkami.

Spálim to všetko. A budem pokračovať, kým nezostane ani kúsok minulosti

Minulosť každý ju má. Niekto má zlú minulosť, niekto dobrú. Já ju nemám ani dobrú ani zlú, takú nijakú.
Vždy sa hovorí minulosť ťa dobehne, mňa dobehla už len tým že nemám šťastie na ženy. Nie som žiadny krásavec, ale zasa hovorím nie je podstatný vzhľad ale to aký je človek z vnútra.
Poznal som veľmi dobre jedno dievča, bola milá a úprimná. Zaľúbil som sa do nej.
Ale dobehla mňa minulosť, viete áno som trocha hajzel, zahrával som sa s ľudskou psychikou. Budete mňa určite nenávidieť, ale keď som spoznal Šárku tak som bol ochotný sa zmeniť. Bol som úprimný, k ničomu to nebolo.

Bolo to iba horšie, bol som v depresii, ale vedel som že si za to môžem sám. Ale bolo to po prvý raz kedy som zažil čo je to úprimne a celým srdcom ľúbiť. Dokázal som pre ňu obetovať čokoľvek, najviac čo som jej mohol dať bol však čas. Dokázal by som pre ňu obetovať všetky hodiny, minúty aj sekundy svojho života. Ona mi ukradla srdce.
Iba sa to časom začalo zhoršovať a nevedel som čo ďalej, bol zaseknutý v čase, čakal som že príde a povie že mňa tiež ľúbi. Ale čakal som a čakám márne, zázrak sa nestane. Bolo to pre mňa ťažké a stále na ňu myslím, a hlavne ju ľúbim. Nikdy na ni nezapomenu. Chcel som sa zabiť, nakoniec som len ukončil svoj sociálny život.
Nič nepomáhalo.

A teraz som sám, nedokážem sa otvoriť okoliu. Nedokážem si nikoho pripustiť k telu, nechcem byť už viac sklamaný.
Áno aj som sa sebapoškodzoval a aj sa sebapoškodzujem naďalej. Je to jediná útecha a ja naviac tu dievku-ziletku milujem.
Keď som sám tak sa najviac bojím lebo je to veľké riziko depresie.

Ale aj je moja minulosť šťastná, veď mám úžasnú rodinu a prácu. A rodina je pre mňa najviac, neváhal by som a kľudne by som sa pre rodinu obetoval. Aj keď niekedy mi lezú ty ich reči trocha krkom. Že vraj "to bude dobre ta pravá ešte príde" "a čo už máš frajerku" a ďalšie. Už mňa nebaví to počúvať, ja radšej budem sám.

Keby si nebol blbec a nehral si s ľudskými cytmi mohol si aj ty zažiť pravú lásku. To čo si ty robil iným sa ti len vrátilo. A úprimne nieje mi ťa ľúto. Len tak ti dobre, vieš aspoň aké to je spôsobovať ostatným bolesť. Máš čo si si zaslúžil.

Len som minulosti poďakoval a išiel ďalej, som práve na koľajích. Už nedokážem znášať ty pohľady, ty šťastné páry čo sa držia za ruky a bozkávaju sa. Podľa mojich informácií by tadiaľ to mal prejsť za okamih vlak. Počúvam ako niekto na mňa volá, pozriem sa tým smerom a vidím svoju mám. Je mi ľúto že to musí vidieť.
"Mama prosím odíď."
"Nie neodídem, nenechám svojho synčeka zomrieť. Veď máš život pred sebou."
"Mňa už to nebaví sa stále pozerať, na tých šťastných ľudí. Len mňa to stále akurát hnevá lebo ja som sám."
"Ale veď sa ukáže keď príde čas." už pocujem a vidím svetlá vlaku prichádza môj koniec.
"Prepáč mama musím skočiť." Pohladil som ju a skočil som. Naraz mňa pohltila tma a potom som videl ako opúšťam svoje telo. Aspoň keď zostanem ako stratená duša, môžem dávať pozor na rodinu. Vidím mamu ako plače, je mi to tak ľúto ale už som sa viac nemohol trápiť. Áno zachoval som sa ako sebec, viem to. Ale dobehla ma minulosť.

Ó dva roky neskôr

Moja rodina je šťastná aj keď chvíľu trvalo než sa dostali z mojej smrti. Akurát ich to stmelilo a posilnilo. Majú sa viacej radi.
Môj brat sa odhodlal a zobral si svoju priateľku a teraz spolu čakajú dieťa. Kúpili si taky menší ale pekný domček, majú aj pripravený pokoj na to malé. Svadbu mali malú a mali ju u nás doma aj s obradom. Aj keď váhali či je to správne, kvôli mojej smrti.

A takto končí môj príbeh, strážiť svoju rodinu nikdy neprestanem. Sú všetko čo som na svete mal.