Owlyss

Časť 7.

Naomi:
To ma naozaj prekvapilo. Povedala mi najlepšia kamoška?! Bola som fakt šťastná . Ani čas sme si neuvedomovali. Vonku už bola úplná tma! Aj keď som vedela že čas vrátiť sa domov nastal, nechcela som prerušiť túto krásnu chvíľu. Mala som pocit že túto chvíľu sa už nebude dať zopakovať. Chcieť nechcieť pozrela  som sa na staré kukučkové hodiny zavesené na stene. Keď sme prišli ani som si ich nevšimla. No keď som videla koľko už je hodín myslela som že zinfarktujem. Bolo niečo pred polnocou a zajtra sme mali mat písomku z matiky a rodičia sa mali každú chvíľu vrátiť. Skepticky som vykríkla a prerušila naše, na môj vkus až moc dlhé objatie.
Indigo:
Keď Naomi výkrikla zľakla som sa. Pozrela som sa na hodiny aj ja a zvreskla tiež. Pozerali sme sa na seba v úplnej panike. Viem viem náš celý čas strávený spolu vyzeral že trval menej jak hodinu aké pravidlo platí, keď sa človek baví čas letí. Vedeli sme že bolo načase niečo urobiť. "Mám plán,"povedala som. "Bež domov a zajtra sa stretneme hneď po škole pri kruhu." Naomi pochopila, otvorila dvere a chystala sa vydať na cestu ale po prvom kroku sa otočila a spýtavo sa na mňa pozrela. "Kadiaľ sa ide späť do dediny?" Opýtala sa Naomi. Podišla som k nej a rozhliadlasa. "Sakra neviem ako sa ide späť! Takto dlho som tu ešte nebola. Zoberieme baterku a pokúsime sa nájsť cestu," oznámila som. Višli sme do tmavej noci. Cestu nám osvetlovala len jedna malá sviečka s ktorou sme videli asi dva kroky dopredu. Musela som polovične porušiť sovie pravidlo.
Naomi:
Už sme boli v tmavom lese, zrazu sa okolo mna zjavila hustá hmla. Niečo z nej vyžarovalo, a potom to ustálo niečo sa predmnou mihlo. Nič som nevidela, hustá hmla mi neustále zakrývala výhľad. Indigo sa mi stratila z dohľadu, začala som na ňu volať. Na zemi som našla náramok ktorý už aj predtým stratila, zodvihla som ho. Keď konečne hmla ustúpila mohla som vidieť nie ďaleko ale viac ako keď tam bola tá hmla. Indigo som však nikde nevidela. Akoby sa proste pod zem prepadla. Videla som len tmu všade na vôkol. Začala som panikáriť, volala som jej meno ešte hlasnejšie ale nikdo nikde.
Indigo:
Chápem, teraz ste asi poriadne zmätený. Na odpoveď si však budete musieť počkať . Musela som prísť zo zadu aby ma Naomi nevidela. Počula som tlmený výkrik môjho mena. Vedela som, že Naomi sa tam asi ide zblázniť ale nemohla som jej odpovedať. Podišla som bližšie k stromu a videla niečo čo ma skutočne prekvapila. Stála som za stromom a videla Naominu siluetu. V tme som videla dobre a viem prečo ale vy si počkáte. Zaostrila som na malý okrúhli objekt v Naominej ruke. Pozrela som sa na zápästie a došlo mi to. Držala v ruke môj náramok ktorý mi znova spadol z ruky. Mala by som si zaistiť lepšie zachytávania. Chvíľu si náramok prezerala a už som videla čo nasleduje. Začala si náramok nasúvať na ruku. Zúfalo som zakričala "Nie! Nerob to!" Ale už bolo neskoro.
A je tu ďalšia kapitola. Mimochodom D4ever---- mi nedávno napísala že kopírujem knihu SOVA od @sovicka111. Včera som ju začala čítať a aj ja som si všimla nehoráznej podobnosti na našich dielach😂. Pre všetkých, je to len náhoda a tak či tak myslím že konce budú rozdielne 😈. Ale prosím nehejtujte D4ever---- nemyslela som to v zlóm❤️.
Vaša Owly72😘