Satsuriku no tenshi Panta Rhei

1

Postavy mi nepatria, je to duševné vlastníctvo spoločnosti Stardust.

----------

Je chladný vzduch a nad nimi sú hviezdy, obaja zažívajú pocit voľnosti a sú na pobreží konečne spolu. Zack ju práve vyslobodil z toho zariadenia, len pred pár hodinami. A teraz mohli už prestať utekať a trochu si odpočinúť. Rachel už neplače od dojatia.

„Zack?" Hovorí Rachel s úsmevom.

„Áno Ray?" Zack sa jej díva hlboko do očí s pocitom radosti. Konečne je opäť pri ňom.

„Teraz ma zabiješ?" Po Zackovom tele prejde mráz a krvou mu prúdi adrenalín ešte väčší než pred pár chvíľami.

„Je to to čo naozaj chceš Ray?"

„Áno je to to čo naozaj chcem Zack. Je to v poriadku Zack? Chcem, aby si to chcel rovnako."

„Tak mi daj ten skvelý výraz Ray."

„Naozaj?"

„Áno, ak je to to čo naozaj chceš, chcem, aby si bola šťastná."

„Ďakujem Zack." Rachel urobila ten najkrajší úsmev aký kedy od niekoho vo svojom živote mohol vidieť. Bolo to úžasné a bez sĺz. Na chvíľu sa mu zapol pocit, ktorý mal pri drogách na B3. Na sekundu zaváhal, no nezastavil sa a kosa prešla cez jej malé telo. Až dokonca mala ten výraz v tvári než posledný krát vydýchla. Rachel bola mŕtva, a ako by to Eddie povedal, všade bolo plno neporiadku. Všade bola jej krv. Zo Zackových očí prestala svietiť červená.

„A čo teraz Ray? Ideme domov?"

„Och jasné, my domov nemáme a nikdy sme ho ani nemali..." Zo Zackových očí začali padať slzy.

„Áno je to tak Issac Foster na sklonku svojho života z časti klamal. To nad čím som posledný rok premýšľal bolo to, že by som chcel s tebou zostať navždy Ray. Vlastne klamal by som tak, či tak. Hoci teraz to bola z časti pravda, aj keď tvoj úsmev ma skôr ťahal k tomu, aby som ťa skôr chránil. Dúfam, že si teraz už šťastná, moja Ray." Zobral si ju na kolená a pri objímaní jej pobozkal čelo. Už mu na to nemohla povedať nič. Pohladil ju po vlasoch.

„Ale vieš čo Ray! Zaslúžiš si pekný hrob, s náhrobkom, nemôžem ťa tu len tak niekde zahrabať." Sedel tam s ňou vyše hodiny, stále ju objímal. Takú bolesť v živote ešte necítil, nevedel, že niečo také existuje.

„Vieš Ray, chcel by som sa teraz zabiť, naozaj, ale bojím sa, že by som sa potom nedostal na miesto na, ktorom si teraz ty, kvôli tým veciam o samovražde. Vidíš, máš na mňa tak veľký vplyv." Po dlhom čase vstal a nechal ju tam len tak samu s jeho nožom. Prišiel do mesta a hneď potom ako stretol prvého človeka, ktorého zabil, použil jeho drobné, aby mohol zavolať na políciu. Určil miesto kde sa Rachel nachádzala a povedal, že už je mŕtva.

Teraz bude mať pekný hrob s náhrobkom. Slzy ďalej padali a bolesť neprestávala. Sadol si do tmavej uličky a rukami si zakrýval tvár.

„Ste v poriadku?" Okolo išla nejaká žena. Keď si dal z tváre dole ruky a pozrel sa na ňu v hrôze zakričala. Ako uvidel jej reakciu, slzy sa zastavili a vedel aký bude program večera.

„Samozrejme, že kurva v pohode nie som. Hahahaha." Začal sa maniakálne smiať, postavil sa so svojou krvavou kosou a začal vraždiť, každý obyvateľ mesta, ktorý bol v tú noc von to mohol ľutovať – pokiaľ by to bolo možné. Ulice pretekali krvou.

Časom sa počet zabitých zmenšoval, veľa krát ho už polícia takmer dostala, ale vždy sa z toho zázračne dostal. Prečo sa z toho musí vždy dostať, prečo ho už nezabijú, aby mohol ísť na odpočinok za ňou. Prečo tá bolesť neprechádza a je stále rovnaká ako v prvý deň? Len slzy zaschli a nechali ho ešte chladnejším než pred tým. Nikdy už s žiadnym človekom už nič nevytvoril. Zabíjanie, bitky a občas alkohol to bol jeho program dňa, keď to už nezvládal. Takto prežil ďalších 10 rokov, hoci časom prestal piť, pretože zhodnotil, že Rachel by sa to nepáčilo, keď aj jej otec pil.