Satsuriku no tenshi Panta Rhei

2

Rachel nemala najlepšie detstvo ani v tomto živote. Popri škole si snažila vždy zarobiť a uchovať peniaze do budúcna. Chcela ísť neskôr študovať, ale potrebovala na to financie. S jej rodičmi už nedokázala dlhšie žiť samé bitky a ponižujúce správanie voči nej jej spôsobili, že mala mŕtve oči, avšak v tomto živote nechcela zomrieť, verila, že ju čaká niečo lepšie a vlastnými silami sa dostane niekam. Po dovŕšení 18 rokov Rachel odišla z domu bez akejkoľvek rozlúčky a našla si malú garzonku s kuchyňou, ktorá finančne nebola náročná. Po ukončení maturity začala pracovať vo viacerých zamestnaniach. Nikoho nemala, ani necítila, že by mala byť niekto koho by bolo potrebné milovať a sama tiež nevyhľadávala akýkoľvek vzťah. Vždy mala problém s tým, aby sa jej niekto páčil a určite by sa do niečoho netlačila. Bola rada, že už je konečne sama a má miesto, v ktorom jej nikto neublíži. V 20 rokoch bola spokojná s výškou konta na svojom účte a rozhodla sa ísť na vysokú školu. Časom sa naučila obhajovať a tak sa rozhodla, že ako vysokú školu si vyberie právo a, že sa z nej stane skvelá právnička. Skúšky urobila ako jeden z najlepších uchádzačov. Opustila garzonku, v ktorej doteraz bývala a presťahovala sa do mesta, v ktorej mala školu. Momentálne žila na internáte v mieste plného hriechu. Ale snažila sa mierne dištancovať od ostatných spolužiakov, neskôr mala len svoju menšiu partiu, s ktorou sa rozprávala.

Prvý deň im dávali základné pokyny. Cez prestávku sa išla poprechádzať po škole. Bola naozaj pekná, keď si všimla, že cez halu niekto prechádza. Bol to vysoký čiernovlasý muž a po všetkých častiach, na ktorých sa očakávala koža sa nachádzali obväzy. Aké zvláštne, nikoho takého som ešte nevidela. Sebavedomo kráčal po škole a značne ho nič nezaujímalo, išiel si len k svojmu cieľu, na sekundu sa na ňu ledabolo pozrel a pokračoval ďalej. V ten deň dostali celý rozvrh hodín. Ďalší deň začínal dosť ťažkými hodinami. Najprv bola prednáška z rímskeho práva a za ním nasledoval seminár tiež z toho. Sedela so svojou spolubývajúcou, s ktorou si naozaj rozumela, čo naozaj neočakávala, že by niekto taký tu mohol byť. Práve sa rozprávali keď niekto tresol po katedre. Všetci (približne 100 ľudí) stíchli a pozerali sa tým smerom.

„Som profesor Issac Foster a budem vaším vyučujúcim rímskeho práva." Niekto sa v okolí zasmial. Issac bol v tej sekunde na jeho lavici.

„Čo je vám také smiešne kolega?" Spolužiak bol na chvíľu v šoku, nerozumel ako mohol byť tak rýchli, kým sa dostal do svojej nálady.

„Ja lenže nemôžete byť profesor tých vymenúva iba prezident."

„Správne a práve preto ma budete volať profesor Foster."

„Ou v poriadku pane, teda pán profesor Foster."

„A." Otočil sa k chlapcovi.

„Áno?"

„Akurát som si vás zapamätal." Povedal profesor Foster a uštedril mu veľmi široký maniacký úsmev, že všetkým v miestnosti, teda väčšine, stuhla v žilách krv.

Prednáška pomaly prebehla, naozaj pomaly a disciplinovane, na hodine nikto ani len nezašušťal, hoci tento človek naozaj vedel o čom rozpráva, rozprával zaujímavo a pútavo pre tých, ktorí pozorne počúvali. Keď odišiel tak zo všetkých strán Rachel počula vystrašené hlasy. „Počul som, že je zabijak, na skúškach nás všetkých zničí!" „Áno určite, je to monštrum!" „A tie obväzy to iba podtrhujú, je to psychopat." „Keď sa na neho pozriem mám husiu kožu, je strašne zastrašujúci."

Áno vyzerá byť trochu zastrašujúci, ale je na úrovni. Pomyslela si Rachel. Issac nosil čierny oblek, ktorý bol v kontraste s bielymi symetrickými obväzmi. Teraz mali mať s ním seminár.