Teritórium hybrida

3.

Nasledujúce tri dni prebehli v podobnom duchu, ako ten prvý. Na hodinách som sa snažila sústrediť, aby mi nič neušlo, aj keď som väčšinou zisťovala, že učivo mám už prebraté z predchádzajúcej školy. Do Crystalmountu sme sa sťahovali koncom októbra, no aj tak sme za tie dva mesiace na mojej starej škole prebrali viac, než tu. Bola som popredu, čo znamenalo menej práce na doma. V piatok po tretej hodine ma na chodbe stretla Grace a zavolala ma s ňou na obed. Na tácku som si nabrala studenú pizzu a jeden vanilkový puding a kráčala som za ňou k stolu, kde už sedeli dvaja chlapci.  

„Ľudia, toto je Amelia." Povedala hneď ako sme sa usadili. „Toto je Simon, môj brat..." ukázala rukou na hnedovlasého chlapca, ktorý sa na ňu veľmi podobal. Zdvihol jeden kútik úst do úsmevu a podal mi ruku. „A toto je James, trochu idiot, ale zvykneš si." Zaškerila sa, keď mi predstavovala blondiaka sediaceho vedľa Simona.
„Nepočúvaj ju." Usmieval sa a nahol sa, aby ma pobozkal na obe líca.
Odhryzla som si z pizze, ktorá nechutila najlepšie, no bolo to lepšie ako hrdzavým klincom do oka. Trio vedľa mňa sa bavilo o nadchádzajúcej párty no ja som im nevenovala pozornosť. Jediné, čo som vnímala boli modré oči, ktoré ma sledovali z druhej strany jedálne. 

Sedel za stolom, na sebe mal tmavomodré tričko, ktoré obopínalo jeho svaly, pravú ruku mal celú potetovanú a dýchal rýchlo, akoby práve zabehol maratón. Za jeho stolom sedeli ešte dvaja chalani, jeden vysoký plavovlasý a druhý mohutný, svalnatý s čiernymi vlasmi. Tí dvaja sa medzi sebou bavili, sem tam do modrookého buchli päsťou, no on nejavil známky záujmu o nič iné, ako o mňa. Z pier bielovlasého som dokázala odčítať otázku čo je s tebou a hneď na to otočil hlavu mojím smerom. Rýchlo som odvrátila hlavu a venovala som sa znovu nášmu stolu.
„...Amelia ide tiež." Zachytila som koniec Graceinej vety.
„Kam idem?" začudovala som sa.
„Na moju párty." Zasmiala sa a prehrabla si svoje ryšavé vlasy.
„Och, áno." Úplne som na tú párty zabudla.
„Príde aj Marcus?" opýtal sa James. Grace mu venovala naštvaný pohľad a mykla plecami.
„Vieš, že sa vždy objaví, aj keď ho nikto nečaká." Odfrkla si.
„Kto je Marcus?" bola som zvedavá.
„Jeden náš veľmi dobrý priateľ." Odpovedal mi Simon.
„Hovor za seba!" vyštekla po ňom Grace. V obrane zdvihol ruky a zasmial sa. Zvyšok obeda prebehol v pokoji, Grace mi navrhla aby som si na párty rozpustila vlasy, čím asi narážala na neforemný drdol, ktorý som mala na hlave teraz. Zabudla som sa jej opýtať, čo si mám obliecť, takže budem musieť improvizovať.

 Keď zazvonilo na poslednú hodinu, ponáhľala som sa do svojej skrinky, vybrať si potrebné učebnice. Keď som ju zatvárala, zľakla som sa postavy, ktorá stála hneď vedľa mňa a všetky moje veci skončili na zemi. S povzdychom som si kľakla a začala ich zbierať.
„Mala by si si dávať väčší pozor..." potichu povedal, keď mi podával poslednú knihu. „Hlavne na to s kým sa priatelíš." Varovne nadvihol bradu a jedným krokom ma obišiel. Dívala som sa za ním ako zhypnotizovaná. Možno som aj bola. Po pár sekundách som prinútila svoje nohy rozhýbať sa a rozbehla som sa za ním. Nemôže sa ku mne takto správať.
„Hej!" zakričala som za ním. „Stoj!" skríkla som znovu, keď pokračoval v chôdzi. Na päte sa otočil a v sekunde bol pri mne. Vyzeral naštvane, musím priznať, že som sa ho zľakla. Pohľadom si ma premeriaval, oči mu behali po mojej tvári akoby sa snažil si ju celú zapamätať. Prudko som sa nadýchla a o krok som odstúpila. Moje sebavedomie sa úplne vytratilo, v ústach som mala sucho. „Ďakujem za knihy..." povedala som celkom potichu, no zdalo sa, že to počul. Prikývol hlavou a vyšiel z budovy. Oprela som sa chrbtom o stenu a prešla si rukou po tvári. Nemala som chuť na ďalšie pohľady a rozhodla som sa poslednú hodinu vynechať. Vybrala som si všetky veci zo svojej skrinky a šla som na záchody. Vak som si položila na umývadlo a pustila si studenú vodu na ruky.
„Nie...nikto sa jej ani nedotkne...mňa to nezaujíma...povedala som nie!" ozýval sa dievčenský hlas z jednej z kabínok. Prišlo mi neslušné počúvať cudzí rozhovor a tak som si vodu pustila silnejšie. Na moje prekvapenie z kabínky vykukla Graceina hlava.
„Si v poriadku?" nadvihla som obočie, keď som videla jej naštvaný výraz.
„Ale áno...to nič...ako dlho si tu?"
„Nie dlho." Otočila som kohútikom.
„Stalo sa niečo?" chytila ma za ruku a otočila k sebe. Chcela som odpovedať nie, ale mala som pocit, že ak to nikomu nepoviem, praskne mi hlava.
„Je tu jeden chalan. Ja vlastne ani neviem jeho meno, sedí za mnou na histórii a...neviem, bude to znieť zvláštne, no pred chvíľou ma pred tebou zrejme varoval." Pozerala som do zeme. „A má také oči, ktoré ti dokážu vidieť asi až do duše a ..." skôr, ako som dopovedala sa Grace zamračila.
„Tristan Jones." Znechutene povedala.
„Poznáš ho?" začudovala som sa.
„Bohužiaľ. Ale nič si z neho nerob, je to idiot, ktorý si myslí, že je lepší ako všetci ostatní. Ako ťa varoval?"
„Povedal, že si mám priateľov vyberať lepšie." Priznala som.
„Ha! Jasné..." frflala Grace. „Pretože on a tá jeho partička psov sú lepší..." krútila nesúhlasne hlavou.
„Psov?"
Grace na chvíľu vytreštila oči, no potom sa usmiala. „No, to je taký slang. Pretože sú ako psy ženúci sa za každou kosťou, ak vieš, čo tým myslím." Mávla rukou a zasmiala sa. „Je to všetko, čo ti povedal?" zapozerala sa mi do očí.
„Áno." Mykla som plecom a usmiala som sa. No divný pocit ma prenasledoval aj naďalej.

Keď som prišla domov, mama sedela za počítačom a otec bol stále v práci kvôli nehode, ktorá sa stala na ceste a on musel operovať. Babinka ma privítala zapekanými zemiakmi, ktoré mi hneď nabrala na tanier.
„Aký si mala deň?" vypytovala sa.
„Celkom dobrý, s učivom som popredu." Tanier som položila do umývadla a nabrala si pohár vody.
„Predtým, než pôjdeš dnes preč, zastav sa za mnou. Niečo pre teba mám." Sprisahanecky na mňa žmurkla a išla si sadnúť do obývačky.
„Ty niekam ideš?" čudovala sa mama a prísne na mňa pozerala spod okuliarov.
„Jedno dievča zo školy ma pozvalo k nej na...oslavu...bude tam len pár ľudí." Zahryzla som si do spodnej pery.
„Ty predsa nie si na takéto veci..." pripomínala mi.
„Nové mesto, nové zvyky." Rozhodila som rukami a vyšla som po schodoch do svojej izby.

Mala som ešte dve hodiny pred tým, než po mňa príde Grace, ale pre istotu som sa začala chystať. Rýchlo som sa osprchovala a vysušila si vlasy. Ako povedala Grace, nechala som si ich rozpustené a konce som si jemne natočila. V uteráku som vyšla z kúpeľne a otvorila som dvere na šatníku. V tom ma chytila panika. Absolútne- vôbec- ani najmenej som netušila, čo si mám obliecť. Večer bola vonku už zima, takže šaty nepripadali do úvahy. Ale nosia sa na večierky aj rifle? Porazenecky som si sadla pred skriňu a zostala som tam ďalších dvadsať minút. Vyskúšala som si dve sukne, no obe boli skôr formálne. 
Keď už mi došiel čas na prípravu a na mobile mi pípla správa od Grace, že za desať minút je u mňa,v panike som na seba natiahla úzke rifle s vysokým pásom a modré tričko s výstrihom na chrbte, ktorý siahal až po lem riflí. Toto tričko som milovala, nenosila sa podeň podprsenka, ale malo všité vypchávky, takže to vyzeralo akoby som ju mala. Obliekla som si ešte čiernu koženku a pozrela som sa do zrkadla. Na tvár som si naniesla tenkú vrstvu mejkapu a na pery dala lesk. Oči som mala veľké a husto orámované mihalnicami, takže som špirálu nepoužívala. Graceine auto zastalo pred našim domom a ozvalo sa zatrúbenie. Zišla som dole a pri vchode ma už čakala babinka. V rukách držala malú fľaštičku voňavky. S úsmevom som sa pri nej pristavila a nechala sa nastriekať jemnou levanduľovou vôňou.
„Tú som dnes vyrobila." Pýšila sa. Babinka Greta bola bylinkárka, poznala skoro všetky bylinky a rada z nich robila všetko možné od čajov až po vône.
„Do polnoci buď doma!" zakričala za mnou mama, keď som zatvárala dvere.
Babinka Greta stála pri okne a sledovala ako odchádzam.