Teritórium hybrida

5.

To, čo nasledovalo potom, sa zomlelo asi za dve sekundy.
Cítila som, ako Tristan zovrel moju ruku a následne ju pustil, aby sa otočil. Marcusovi z tváre nezmizol úškrn ani keď mu na brade pristála Tristanova päsť a obaja spadli na zem. Udrel ho druhýkrát, tak silno, až mu roztrhol spodnú peru a piercing mu vyletel z úst. Započula som Graceino zhíknutie a následne nadávku. Tristan držal Marcusa jednou rukou pod krkom a druhou zvieral jeho tričko. Marcus sa nebránil, usmieval sa akoby si to užíval.
„No tak, predveď sa. Ukáž mi tú beštiu..." provokoval Tristana. „Chcem ju vidieť, vypusti ju." Usmieval sa. Z kútika pier sa mu liala krv. Tristan zavrčal ako zviera a napriahol sa, aby ho znovu udrel. Nemohla som sa na to pozerať.
„Tristan..." hlesla som a prikryla si rukou ústa. Z očí mi začali tiecť slzy, kvapkali mi na lem trička. Tristan pootočil hlavu mojím smerom, nepozeral sa na mňa, no počúval. „Dosť...prosím..." plakala som. Takto som si svoju prvú párty nepredstavovala. Spustil ruku, no druhou nadvihol Marcusovu hlavu a tresol s ňou o podlahu. Keď ma chytil za ruku a ťahal za sebou dolu schodmi, sledovala som jeho krvavé hánky. Všetci sa po nás zhrozene pozerali. Čiernovlasé dievča sa rozbehlo k nám, ale Tristan ju zastavil zdvihnutím ruky. Pred domom obišiel čierne auto a otvoril si dvere na strane vodiča. Ja som zostala stáť.
„Nastúp." Zachripel.
„Nie." Zaprotestovala som bojazlivo.
„Nastúp si." Prikázal mi znovu.
„Nie." Pokrútila som hlavou.
„Hneď si nastúp!" zvýšil hlas a udrel päsťou po streche auta.
„Donúť m..." skôr, ako som dopovedala sa prirútil ku mne a prikryl mi rukou ústa.
„Ver mi, zlato, že to je veta, ktorú nechceš dokončiť." Nasilu ma natlačil na stranu spolujazdca, nasadol a naštartoval.

Sledovala som ho len periférne, nemala som odvahu sa otočiť. Kolená som tisla ku dverám a triasla som sa zimou. Tristanovi z rúk tiekla krv, putovala mu po zápästiach až k lakťom, kde zmáčala vyhrnuté rukávy jeho mikiny. Svaly mal napnuté, prsty zarýval do volantu, no všimla som si, že dýcha pokojnejšie.Ticho v aute bolo ohlušujúce, doslova by sa dalo krájať. A ja som nevedela ako ho prerušiť. A či ho vôbec chcem prerušiť. Za tých pár dní, čo ho poznám, sa správal všelijako, len nie dobre.Zazeral po mne, kričal, sledoval ma, vyhrážal sa. A potom si príde do domu mojej jedinej kamarátky a vymláti tam dušu z nejakého chalana.
„Neboj sa, bude v poriadku." Odfrkol si a pokrútil hlavou. Zostala som zaskočená. Ako mohol vedieť na čo myslím?
„Nie je ťažké uhádnuť, čo ťa trápi." Vzdychol si.
„To nie je to jediné, čo ma trápi." Založila som si ruky na prsiach.
„Moje ruky to tiež prežijú. A navyše som sa rozhodol, že mi ich ošetríš."Zasmial sa s ľahkosťou.
„To som teda vôbec nemala namysli! A nebudem ti ošetrovať zranenia, ktoré si si spôsobil sám! Kto si vlastne myslíš, že si?!" s krikom som sa na neho otočila. Vyzeral prekvapený mojou reakciou. Cítila som príval adrenalínu a pokračovala som v scéne. „Len tak si prídeš medzi ľudí, čo sa zabávajú a všetko tam pokazíš! A potom ma odtiaľ ešte aj vezmeš domov!" mračila som sa.
„Zábava začala až keď som prišiel. A neberiem ťa domov." Zarehotal sa.
„Prosím?" zaklipkala som očami od prekvapenia.
„Povedal som, že ťa neberiem domov. Ty potrebuješ všetko počuť dvakrát alebo čo?" smial sa, akoby o nič nešlo. Akoby pred chvíľou netrieskal Marcusovi hlavu o zem, akoby ma teraz neviezol...ani neviem kam!
„Neviem, čo si myslíš, že robíš a kam ma vezieš, ale nemáš na to právo."

Auto prudko zabrzdilo a ja som sa snažila zistiť, kde sme. Už sme sa nenachádzali v meste, boli sme na konci lesnej cesty a pred nami bol menší zráz, ktorý osvetľovali svetlá z centra.
„Potrebujem ošetriť ruky, ako som ti už raz povedal." Nadvihol ľavé obočie a usmial sa. Po prvýkrát som ho videla takto sa usmievať. Nebol to zlovestný alebo posmešný úsmev. Bol hravý, v očiach mu behali malé iskričky.
„Kde to sme?" odopla som si pás a vystúpila som z auta. Tristan ma nasledoval, oprel sa o kapotu a prekrížil si ruky na hrudi.
„Sem chodím, keď si potrebujem vyčistiť hlavu." Pozeral sa na scenériu mesta pred nami. Dlho sme stáli mlčky, užívali sme si pohľad, hnev zo mňa vyprchal. Tristan sa chvíľu hrabal v zásuvke auta, až kým nenašiel lekárničku.Vybral z nej obväz a nožnice a začal si zväzovať ruky.
„Ukáž." Povedala som po chvíli, keď som videla, že mu to absolútne nejde. Víťazoslávne sa usmial a posunul ku mne lekárničku. Oprela som sa o kapotu vedľa neho, tak aby svetlo z auta svietilo na nás a ja som videla, čo robím. V lekárničke som našla malú fľaštičku peroxidu vodíka. Vystrela som mu prsty a bez varovania poliala hánky.
„Kurva!" zahrešil a vytrhol ruku z tých mojich.
„To máš za ten únos. A ovládaj sa." Skrývala som smiech. Vyčistila a obviazala som mu rany na rukách, našťastie ani jedna nepotrebovala zašiť. Všimla som si malé jazvy, ktoré značili, že toto nebola jeho prvá bitka.S obdivom si prezrel moju prácu a jemne sa usmial.
„Si v tom dobrá." Uznal.
„Rodičia sú doktori...asi sa na mňa niečo prilepilo." Usúdila som a prešla som pohľadom po jeho tetovaní. „Bolelo to?" dotkla som sa čiernych čiar na jeho ruke. Začal sa smiať.
„Môžeš sa ma opýtať na čokoľvek a ty si vyberieš práve toto?" smial sa a s jemným povzdychom zobral moju ruku do jeho a pritisol si ju na srdce.
„Vedel som, že budeš jedinečná." Prehovoril pomaly, jeho pohľad sústredený na moje pery. Zrýchlil sa mi dych, oblialo ma teplo a stiahlo mi žalúdok. Jeho belasé oči sa do mňa vnárali, topili sa vo mne. Nasávala som jeho korenistú kolínsku, ktorá mi úplne opantala zmysly. Zdvihol ruku a palcom mi prešiel od spodnej pery až k lícnej kosti. Pootvorila som ústa a on ku mne pomaly skláňal hlavu.