Teritórium hybrida

7.

V pondelok ráno sa mi vôbec nechcelo vstať. Vonku bolo hrozne, búrka naberala na sile, fúkal vietor a všade bola tma. Nevyzeralo to na dobrý prvý november. Obliekla som si slaboružovú mikinu a rifle, na nohy dala tenisky, vlasy som si zviazala do chvosta, s mejkapom som sa ani len neobťažovala, aj tak by sa mi rozmazal. Pri kuchynskom stole sedela babinka a čítala si noviny.
„Dobré ráno." Pozdravila som.
„Aj tebe, dievčatko moje. Vonku je hrozne, má ťa kto odviezť do školy?" spytovala sa. Uvedomila som si, že otec nie je doma a mama už zrejme odišla.
„Asi budem musieť ísť autobusom." Vzdychla som si. Naozaj som na to nemala náladu ale nezostávalo mi nič iné.
„Možno nie." Babinka sa pozerala von oknom. Na našej príjazdovej ceste zastalo čierne auto. Vystúpil z neho Tristan, dážď mu zmáčal tmavé kučery a on si ich rukou uhládzal dozadu. Na sebe mal čiernu koženú bundu a bledé rifle, na nohách obuté lesklé čierne kanady.
Tento chlapec nemôže byť z tohto sveta. Nikto nevyzerá takto dobre.
Ozvali sa tri zaklopania na dvere. V panike som sa pozrela na babinku, ktorá sa len usmievala.
„Mala by si mu ísť otvoriť, nech nedostane zápal pľúc." Rukou ma postrčila ku dverám a do náručia si vzala Tinu. Nevedela som, čo môže chcieť, prečo prišiel a prečo, dofrasa, vyzerá ako nejaký grécky boh? Otvorila som dvere a on ma obdaroval nervóznym úsmevom.

„Uhm...ahoj...nevedel som, či máš odvoz do školy a tak som...mhm...prišiel som sa opýtať, či nechceš zviezť." Vysúkal zo seba a rukou si zašiel do vlasov. Všimla som si, že to robí vždy, keď je nervózny alebo mu je niečo nepríjemné.
„To je od teba milé, poď ďalej." Pozvala som ho a ustúpila som od dverí aby mohol vojsť.
„Babinka, toto je Tristan." Zahanbene som sa usmiala. Táto situácia mi bola cudzia, nikdy som doma nepredstavovala žiadneho chlapca.
„Greta, teší ma. Takže ty si ten, čo moju vnučku vozí domov nadránom a od krvi?" prehliadala si ho od hlavy po päty a pohľadom zastala na jeho rukách, ktoré sa už celkom zahojili, no jazvy boli neprehliadnuteľné.
„To budem celkom určite ja." Zasmial sa. Nevedela som, že si babinka všimla krv na mojich rifliach keď som v noci prišla, no zjavne jej nič neunikne. Tristan sa zadíval na Tinu, ktorá sa celá napriahla a zasyčala na neho.
„Zjavne sa jej nepáčiš." Skonštatovala som.
„Je to vzájomné." Odfrkol, pohľadom stále skúmal našu mačku.
„Mae, zlatíčko, vyskúšaj ten nový parfum, čo som ti nechala v chodbe na zrkadle. A dávajte si na ceste pozor, vonku to vyzerá veľmi zle." Varovne zdvihla prst.
„Nebojte sa, madam, so mnou je Mae v bezpečí." Uistil ju Tristan galantne. Babinka prikývla, no videla som pochybnosti v jej očiach. Usmiala som sa na ňu, akoby som ju chcela ubezpečiť o pravdivosti jeho slov. V chodbe som na seba nastriekala novú vôňu, cítila som z nej ruže a jazmín. Všimla som si ako Tristan pokrčil nosom a trochu odvrátil tvár.
„Čo je?" opýtala som sa.
„Nič. Môžeme ísť?" otvoril mi dvere. Babinka nás, ako vždy, sledovala cez okno až kým sme nezašli za roh. 

„Tak, prečo si naozaj prišiel?" obrátila som sa na neho zatiaľ čo on zapínal kúrenie.
„Ponúknuť ti odvoz predsa." zasmial sa.
„Kravina. Ako si mohol vedieť, že ho budem potrebovať?"
„Šiesty zmysel?" hádal so smiechom. Prevrátila som oči. „No tak, Mae, nemôžeš to nechať tak a užívať si jazdu v teplom aute? So mnou?" hrýzol si do spodnej pery.
„Fajn. Užívam si jazdu v teplom aute." Rozhodila som rukami.
„Zabudla si na najdôležitejšiu časť tej vety." Upozornil ma so smiechom.
„Nezabudla." Podpichovala som ho.
„Páčim sa ti." Samoľúbo povedal.
„To rozhodne nie!" Zapýrila som sa.
„Uvidíme." Mrkol na mňa a zišiel z cesty.
 Šli sme lesnou cestičkou, boli sme čoraz ďalej od mesta. Po chvíľke sme zastali pred malým jazerom obkoleseným skalami. Búrka ustala, nebo bolo zrazu čisté, vyjasňovalo sa.
„Čo to robíš?" skríkla som keď vystúpil z auta.
„Idem ti dokázať, že sa ti páčim!" správal sa ako malý chlapec. Vyzul si topánky, bundu hodil na kapotu auta, pretiahol si tričko cez hlavu a zošuchol zo seba rifle. Stál tam predo mnou len v čiernych boxerkách a sebavedomo sa škeril.
„Musíme ísť do školy!" namietala som. Vystúpila som z auta a snažila sa ho stiahnuť späť. Musela som uznať, že som nikdy nevidela niekoho ako on. Mal široké ramená, nie ako svalovci v televízii ale dosť na to, aby vzbudzoval rešpekt. Jeho svaly boli šľachovité a pokožka opálená. Pravú ruku mal potetovanú, zvláštne znaky sa mu ťahali cez kľúčnu kosť až na brucho. Dýchal zhlboka, usmieval sa a užíval si to, ako si ho obzerám. A ja som si nemohla pomôcť.
„Priznaj to!" kričal. Začal kráčať dozadu, bol po členky vo vode.
„Čo to robíš?! Veď je to studené!" rozbehla som sa za ním, no tesne pred brehom som zastala.
„Mne nie je zima, Mae. Povedz to a môžeme odísť!" smial sa a ponoril sa hlbšie do vody. Bol v nej po pás a rukami prechádzal po hladine.
„Je november, Tristan. Poď von lebo prechladneš!" rozkazovačne som mu dohovárala. Nemienila som to priznať. Zaklonil hlavu a vzdychol si, pomaly začal kráčať von z vody. Kvapky vody mu stekali po bruchu a nohách, v lúčoch slnka to vyzeralo neskutočne.
Zastal predo mnou, musela som zdvihnúť hlavu aby som sa mu pozrela do očí.
„Daj to dole." Zaťahal mi za mikinu.