Teritórium hybrida

12. 1/2

Prudko som sa otočila a zbadala pár svietiacich modrých očí na posteli za mnou.
Srdce sa mi rozbúchalo a zhlboka som sa nadýchla.
„Nechcel som ťa vystrašiť." Ozval sa drsný hlas, ktorý, aj keď to nerada priznávam, mi chýbal.
„To predsa nechceš nikdy. A napriek tomu je to to jediné, čo robíš." Sveter som si pretiahla naspäť cez hlavu a postavila som sa pred neho. Biele tričko, ktoré mal na sebe, mu obopínalo svaly, presvitali cezeň jeho tetovania. Jeho korenistá vôňa mi hneď vrazila do nosa.
„Viem...prepáč." sklonil hlavu.
„Čo tu robíš, Tristan?" zažmúrila som oči, aby som v tme lepšie videla na jeho tvár.
„Musel som sa uistiť, že si v poriadku...že sme v poriadku." Nebesky modrá ma pálila na hrudi.
„Sme? Ono existuje nejaké my?"
„Chcel by som...ale nie je to možné. Nie je to bezpečné." Krútil hlavou, rukami si uhládzal vlasy dozadu.
„Tak prečo tu sedíš?" zvýšila som hlas. „Prečo si tu a tváriš sa, akoby ti na niečom záležalo?" odstupovala som od neho. Dúfala som, že nikoho nezobudíme. To posledné, čo v tejto situácii chýba, je môj naštvaný otec. Alebo horšie, moja naštvaná mama. Tristan ma prepaľoval pohľadom, na čele mu vystúpili vrásky z toho ako sústredene na mňa hľadel. 

 
„Myslíš si, že ja si to užívam? Tú bezradnosť? Tú neskutočnú potrebu vedieť, že si v poriadku, vedieť čo robíš...tú nutnosť byť ti nablízku..." postavil sa z mojej postele a približoval sa ku mne. Pritlačil ma k parapete okna a zabránil mi pohnúť sa.
„Tak s tým prestaň. Ak ťa to tak strašne mučí, proste ma nechaj tak!" triasla som sa. Samozrejme, že som nechcela, aby znovu odišiel. No bola som príliš hrdá.
„Nemôžem! To je to, čo ma zabíja. A fakt, že si vôbec schopná to vysloviť, len ukazuje aká si ignorantka!" vrčal, čelo si pritláčal na to moje. „Ty ani len nevieš, čo so mnou robíš, Mae. Netušíš, akú moc nado mnou máš a ako hrozne mi to prekáža." Kvapka krvi z jeho nosu mi stiekla medzi prsia. Tesáky mal vystrčené, zblízka vyzerali ešte nebezpečnejšie. Nevedela som, čo povedať. Takto intenzívne sa so mnou ešte nikto nikdy nerozprával. Jeho teplý dych sa mi odrážal na tvári, bol cítiť mätou a slanou vodou.

„Iba ty mi môžeš ublížiť, Mae." Rukami ma držal za boky.
„Nechcem..." zasekol sa mi hlas. Tristan sa odo mňa odtiahol, tvárou mu prebleskol smútok.
„Nechcem ti ublížiť." Podarilo sa mi zo seba dostať. Pristúpila som k nemu, chýbalo mi teplo, ktoré z neho šlo. Chytil ma za pás a vyhodil do svojho náručia, nohy som mu omotala okolo tela, pomaly si so mnou sadol na kraj postele. V svite mesiaca, ktorý sa predral pomedzi mraky, jeho oči žiaria viac ako inokedy.
„To je tebou, nie mesiacom." Zľahka sa zasmial.
„Ty...ty vieš, čo si myslím?" zalapala som po dychu.
„Nie vždy. Dostať sa do tvojej peknej hlavy je zložité." Škeril sa.
„Nerob to." Zamračila som sa. Nechcela som, aby mi takto narúšal súkromie. Tristan prikývol, úsmev na jeho perách sa zväčšil a odhalil tesáky. Ukazovákom som prešla po jednom z nich a on zavrel oči. Prstom som pokračovala po jeho spodnej pere, obkreslila som mu sánku, krk a kľúčnu kosť. Cítila som, ako jeho pokožka reaguje na môj dotyk. Chytil mi zápästie a jemne mi vrátil ruku k jeho tvári.
„Ak nechceš, aby som sa urobil, nepokračuj." Pri jeho slovách som zalapala po dychu, vnútro sa mi stiahlo a on so smiechom zavrčal.
„Nehovor tak." Zaprosila som. Líca mi horeli od hanby.
„Nepáči sa ti, aký pocit to v tebe vyvoláva, zlato?" provokoval ma. Zavrtela som hlavou a oprela sa o jeho hruď.

„A čo Ria?" nemohla som si pomôcť. Aj keď to znie banálne, ona bola to, čo ma trápilo najviac. To som celá ja. Vôbec mi nevadí, že sedím v lone nebezpečného Tristana. Vo mne planie žiarlivosť.
„Ria je kamarátka. Nikdy nebola a nebude nič viac. To, čo dnes spravila, som jej vytmavil. Myslel som, že vysvetlenie od Grace ti bude stačiť." Zasmial sa. Odtiahla som od neho hlavu a zamračila som sa.
„No čo?" zdvihol ruky na obranu. „Je to upírka...hádam nečakáš, že by som ťa s ňou nechal samú." Smial sa.
„A čo, že je upírka? Ty si..." zastavila som sa pred koncom vety. Nevedela som, či si môžem dovoliť povedať to nahlas. Tristanove oči potemneli, jemne ma nadvihol a položil na posteľ. Lakťami sa oprel vedľa mňa, hľadel na mňa zvrchu, presne ako zviera na korisť.
„Dopovedz to." Prikázal mi. Mala by som sa báť, no cítila som len strašnú túžbu pobozkať ho.
„Si hybrid." Vyslovila som to zreteľne, slová zapraskali v tichu izby. Jemne prikývol.
„Bojíš sa?" opýtal sa.
„Mala by som?" nadvihla som sa, nos som si oprela o jeho líce.
„Nikdy. Pri mne sa nemusíš báť nikdy, Mae." Prevalil ma na seba, sedela som na jeho bruchu, hlavou opretá o tú jeho.
Modrá v jeho očiach bola znovu číra a spaľujúca, nevedela som jej odolať. Pohľadom som prešla na jeho pootvorené pery. Jemne som sa po nich obšuchla svojimi. Tristanove ruky mi zovreli boky a pritlačil ma na seba. Jeho teplý jazyk mi vkĺzol do úst a vyhľadal ten môj. Z úst sa mi vydral slabý vzdych, keď sa posadil a pritlačil svoje telo ešte bližšie ku mne. Bolo to, akoby sa snažil vtlačiť ma do seba. Jeho ústa mi vymazávali všetky myšlienky, neexistovalo nič, len jeho chuť v mojich ústach. Krv v žilách mi vrela a pulzovala proti jeho plným perám. Prsty som mu zaborila do vlasov a jemne za ne poťahala. Z hrdla sa mu vydralo dravé zavrčanie, ústa skrivil do úsmevu.
„Páčim sa ti." Zasmial sa a jemne ma znovu pobozkal na ústa.
„Páčiš sa mi." Priznala som so smiechom.  

Táto časť bude rozdelená na dve polovice, druhú polovicu pridám večer.
 Teda, aspoň v to dúfam :D ♥
 - Z