Milujem ťa Justin!

Túto story nepíšem ja. Prepisujem ju z knihy pre tie ktoré ju nemajú a radi by si ju prečítali :) Príjemné čítanie.

V jedno decembrové ráno ma prebudila lahodná vôňa medovníkov.Ešte rozospatá som si obliekla ružový župan so zajačími ušami,ktorý som dostala minulý rok na Vianoce, a zamierila som do kuchyne. Mama práve ukladala ďalšie medovníky na plech.

"čo tam postávaš?" spýtalala sa, keď ma zbadala. "Rýchlo sa choď umyť,prezliecť a trochu mi pomôžeš"

"Áno, mami aj ja ti prajem krásne ráno.Samozrejme že dnes nemám nič na pláne,a tak som ti k dispozicií." Prevrátila som očami a šla som sa rýchlo umyť. Potom som si natiahla obyčajné čierne legíny,tričko a sivú bundu, a keď som bola pripravená pomôcť mame,zazvonil mi mobil. Bola to moja najlepšia kamarátka Nika.

"Áno?" S radosťou som zdvihla mobil a hodila som sa na posteľ.

"Ahoj máš čas? S Laurou a Sandrou sa chystáme na predvianočné nákupy. Nešla by si s nami?"

"O koľkej?"

"Okolo jednej"

Pozrela som sa na hodinky.Dvanásť preč. Dúfam,že to stihnem."Dobre,stretneme sa na našom mieste." Hneď som pribehla do kuchyne za mamou. "Mami? Nedala by si mi pár eur? S babami dnes chceme ísť na nákupy" Vrhla som na ňu psí pohľad,ktorý vždy zaberá. Vzdychla si. "No dobre. V chodbe mám kabelku.Vyber si z nej peniaze." Zvýskla som,dala som juej pusu na líčko a bežala som si vziať prachy. Vzala som si dvadsať eur aj nejaké drobné.

" O koľkej sa máte stretnúť?" zakričala s kuchyne mama.

"Presne o jednej"

"Tak to mi už veľmi nepomôžeš.Aspoň vynes smeti."

"Dobre,vynesiem"..  Trochu som sa namaľovala,obliekla som si bundu a vyrazila som,aby som nemeškala, ako to mám vo zvyku. Pozrela som sa na hodinky, bolo trištvrte na jednu a tak som sa poponáhľala. Baby ma už čakali,a tak sme sa hneď vybrali do nákupného centra.Všade vládla vianočná atmosféra- samé ozdoby,umelý sneh a nesmel chýbať ani Mikuláš na saniach či hračkárske soby. Strávili sme tam skoro štyri hodiny.Všetky sme si niečo kúpili. Samozrejme nezabudla som ani na mamin darček ako každý rok. Celý čas sme sa dobre bavili,ale všimla som si že Nika bola akási čudná. Väčšinou bola ticho, a keď som sa jej na niečo pýtala, tak len prikývla. O piatej sme sa rozlúčili a ja som šla domov s Nikou.

"Deje sa niečo?" spýtala som sa keď sme osameli. "Správaš sa čudne."

"Ja?! Pozri sa, ako sa správaš ty!" vybehla na mňa. Vyvalila som oči, vážne som nevedela o čom hovorí. " Odkedy chodíš von s Markom,celkom si sa zmenila. Začínaš byť namyslená a neznesiteľná." Áno Mark je chlapec ktorý sa mi páči. Je úplne dokonalý-blond vlasy,modré oči,očarujúci úsmev. S Nikou sa nenávidia ako pes a mačka. Netuším,čím to bude. No ja určite nie som ani namyslená, ani neznesiteľná! Toto bol úder pod pás.

"Prečo si myslíš že som namyslená? Rovnako ako ty, aj ja mjám ďalších kamarátov. No ja narozdiel od teba rešpektujem tvoju partiu,hoci viem, že ma nemajú radi" Na konci som trochu zvýšila hlas.

"Takže o to ide! Závidíš,že ma všetci poznajú a majú ma radi. Aj teba by mali radi,keby si sa nezmenila! Dokonca sa mi zdá,že aj Denisa je viac v pohode než ty !" To nemôže myslieť vážne! Do očí sa mi nahrnuli slzy. Denisa je naša spolužiačka. Stále klame,dokonca aj v nepodstatných maličkostiach. Kedysi boli s Nikou najlepšie kamarátky,ale pohádali sa a odvtedy sa neznášajú.

"No tak prepáč, fakt neviem, čo som spravila zle". Čakala som že ma objíme, alebo mi povie že to bude v pohode. No ona sa na mňa len nenávistne pozrela.

"Na to si mala myslieť skôr! Odkedy sa ti páči ten debil už nevieš, čo so sebou! Ku každému sa správaš odporne! Nechcem mať s tebou už nič spoločné!"precedila.Ja som to nevydržala,rozplakala som sa a bez rozlúčky som utekala domov.

Mama si ani nevšimla že už som doma.Okamžite som sa zavrela do svojej izby a nechcela som nikoho vidieť ani počuť. Priateľstvo s Nikou som brala veľmi vážne, veď sme spolu toho toľko zažili. Asi po hodine som sa upokojila a po chvíli som zaspala.