Milujem ťa Justin!

2

Ráno ma zobudil zvonček. Bolo len pol deviatej. Kto môže na Vianoce vyzváňať o pol deviatej ? Pomaly som vstala, a keď som sa uvideola v zrkadle,takmer som odpadla. Vyzerala som hrozne- napuchnuté oči,pomotané vlasy a navyše neodlíčená. Zamierila som do kúpeľne a dala som si voňavý kúpeľ . Konečne som sa cítila ako človek. Keď som vošla do kuchyne, mama sedela za stolom, popíjala kávu a s niekým sa rozprávala . Bola to staršia pani oblečená v kostýmčeku. Vyzerala ako sekretárka. Podala mame nejakú obálku. Bola som strašne zvedavá čo v nej môže byť.

"Dobré ráno" slušne som sa pozdravila.  Pani v kostýme sa práve zberala na odchod, a tak ju mama šla odprevadiť. Očami som zatiaľ preskenovala kuchýnský stôl,či tam náhodou neuvidím tu obálku, no mala som smolu

"čo hľadáš?" spýtala sa mama, keď sa vrátila do kuchyne. Zdalo sa že má vybornú náladu.

"Nič" opravila som obrus a usmiala som sa. "Kto to bol ?" Hlavou som kývla k dverám.

"Nikto" šmurkla na mňa mama. čo to zase chystá ?

"čo je v tej obálke ?" dobiedzala som .

"To ťa nemusí zaujímať"

Vzdala som to a radšej som vypadla. Obliekla som sa dala som si slúchadla do uší a vyšla som von. Len tak som sa prechádzala a rozmýšľala som.  Videla som aj Nikinu partiu. Nechcela som, aby si ma všimli, a tak som radšej odbočila. Neďaleko sa prechádzal aj nejaký párik . Vždy som snívala o tom, že jedného dňa budem za ruku držať chalana ktorého budem ľúbiť a budem mu môcž povedať čokoľvek. Započúvala som sa do pesničky, a ani som nevnímala kam vlastne idem .Kráčala som neznámou uličkou, ktorú ešte zahaľovala ranná hmla. Zrazu ma niekto chytil za plece.  Tak som sa zľakla až som skríkla.Vytrhla som si slúchadlá z uší, obzrela som sa a zistila som že to bol Mark!

"Chceš aby som zinfarktovala? Vieš ako som sa zľakla ?!"  oborila som sa naňho. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

"Vyzerala si naozaj smiešne" zaškeril sa.  "Zasa sa hráš na autistku ? nemáš s kým chodiť von že sa tu takto sama prechádzaš ?"

"Nie" mykla som plecami.

"A ja som nikto? Prečo si mi nezavolala?"

"Nechcela som ťa otravovať" sklopila som oči. " a ty tu čo robíš ?"

"Tiež som sa šiel vyvetrať.Kričal som na teba už dosť dlho a začínal som si myslieť že si ohluchla." opäť so mykla plecami.

"A ešte ti chcem pripomenúť,že ma vôbec neotravuješ. A ani nikdy otravovať nebudeš". Jemne mi chytil tvár do dlaní, aby som nemohla uhnúť pohľadom, a začal sa ku mne približovať. No zrazu..

"Cŕn! Cŕn!"  ozval sa môj mobil. Rýchlo som ho vybrala z vrecka. "Ahoj zlatko si v poriadku ? Si preč už tri hodiny."

"Dobre,dobre už idem" zamrmlala som a zložila. "Musím už ísť" usmiala som sa na Marka.

"Tak sa maj a nezabudni,že mi môžeš kedykoľvek zavolať." Objal ma a skôr, ako som stihla niečo povedať, odišiel. Doma ma už netrpezlivo čakala mama.

"Choď sa pozrieť pod stromček" žmurkla na mňa. Nechápavo som sa na ňu pozrela, ale poslúchla som.Vošla som do obývačky, ale pod stromčekom nič nebolo. Odrazu som si všimla tú obálku.

"Pozri čo to je" usmiala sa.

"Letenky do Ameriky?" Oči sa mi rozžiarili. No počkať! Načo sú nám tri letenky? Kto pôjde s nami? "Mami, načo sú nám tri letenky?" spýtala som sa.

"Uvidíš večer. Zatiaľ sa choď zbaliť.Stačí ti zopár vecí" O pol piatej mamka začala chystať večeru a ja som ležala v posteli a počúvalaa hudbu.

"Katarína! Večera je hotová" zvolala mama. Keď som vošla do kuchyne,vyvalila som oči. Sedel tam OCKO! S radosťou som sa k nemu rozbehla,objala som ho a vyskočila naňho,presne ako vtedy,keď som bola malá.

"Ty si ale vyrástla" zasmial sa.

"čo ty tu robíš?" bola som naozaj zvedavá.

"Vravela som ti že večer bude ďalšie prekvapenie." povedala mamka a podala mi tanier s jedlom.

"Takže ty ideš s nami na dovolenku?"

"S vami? Skôr vy idete so mnou. A nie na dovolenku ale na trvalo"

"Prosím?" takmer mi zabehlo. "čo budeme robiť v Amerike? Veď ani neviem poriadne po anglicky." Rodičia sa na seba pozreli.

"Myslela som si že sa tešíš" ozvala sa mama.

"Áno lebo som si myslela že tam ideme len na dovolenku. Veď je nám dobre aj tu nie?"

"Áno , ale ocko kúpil v Amerike dom,našiel mi dobrú prácu a pre teba školu. Konečne budeme žiť spolu ako normálna rodina." Nemohla som tomu uveriť. Celý život som predsa žila na Slovensku, mám tu priateľov, školu..

"neboj sa, určite si tam zvykneš." povedal ocko a potľapkal ma po pleci. Zvyšok večere som  už neprehovorila.

"A kedy tam vlastne ideme?" spýtala som sa keď sme dojedli.

"Nuž, odlietame zajtra ráno" usmial sa ocko.