Nikto to neplánoval!

Prečo práve ja?

Išla som zo školy domov, keď mi vtom zazvonil mobil. „Je pri telefóne Alex Smith?" ozvalo sa z druhej strany a ja som rozmýšľala ako odpoviem. „Áno!" rozhodla som sa neklamať a odpovedať. „Je mi to ľúto, ale vaša mama utrpela vážne poranenia z autonehody. Už je v nemocnici na sále a operujú ju" v tom momente akoby mi zastavilo srdce a ledva som sa vedela nadýchnuť. „Prosím?" zmohla som sa iba na toto. „Prosíme vás, aby ste sa dostavili do nemocnice a vyplnili všetky formuláre." pani na druhej strane telefónu dopovedala a hneď zložila.

Ani som som si nevšimla, už mi tiekli slzy po tvári. Utekala som ako som len mohla do nemocnice. Vošla som dnu a videla ako ju nesú z jednej sály do druhej. Bolo to ako zlý sen. Nevedela som, čo robiť. Zrútila som sa na zem a modlila sa za mamu. Myslela som na to všetko pekné, čo sme zažili. Nikdy sme sa nehádali, nemali nejaký problém. Boli sme šťastné tak ako sme boli. Otec nás opustil, keď som bola malá.

Zrazu ma niekto chytil za rameno. Obzrela som sa a za mnou bola sestrička s ľútostivým pohľadom. Asi tá, ktorá mi predtým volala. Podávala mi papiere na podpis a ja som ich podpísala. „Zažila som to isté, keď som bola v tvojom veku." zrazu povedala sestrička a pozrela sa smutne smerom na sálu. „Budem myslieť na teba a na tvoju mamu" s týmito slovami odišla. So strachom som qmyslela na mamu sediac na zemi.

O pár minút ma niekto zozadu objal. Bola to naša veľmi dobrá známa Paula. Mamina najlepšia kamarátka a pre mna ako druhá mama. Odkedy sa spoznali a trávili sme spolu viac času, cítila som sa, ako by som mala dve mamy.

Paula mala celú tvár od sĺz. Obidve sme tam len tak sedeli so slzami v očiach v objatí.
Prešla hodina a stále nič. Paula sa išla spýtať na informácie, avšak nič nezistila.

O dve hodiny prišla za nami sestrička, ktorú už na pohľad poznám. Pozrela som sa jej do očí a už som nemusela počuť nič. Cítila som pohľad Pauli na mne a asi pochopila z môjho výrazu, čo sa deje. „Je mi to veľmi ľúto, ale vašej mamy organizmus to nezvládol." vtom sa mi zrútil celý svet. Nevedela som, čo skôr. Pozrela som sa na Paulu a ona ako by nedýchala. Za....ani nie polovicu dňa sa mi zrútilo všetko, čo mohlo. „NIE! Prečo ja?! Toto nie je pravda!" nemohla som to v sebe držať. Plakala som a kričala nahlas ako sa len dalo. Vtom sa mi zakrútila hlava a začalo sa mi stmievať pred očami.

Nevedela som, čo sa deje. Zobudila som sa u Pauli doma. „Už si hore? Ako sa cítiš? Prinesiem ti niečo?" pozerala sa na mna ustarosteným pohľadom. „Čo sa stalo?" opýtala som sa jej. „Odpadla si. Bola si tak vysilená a unavená, že si odpadla. Ani sa ti nečudujem. Budeš to mať teraz ťažké, ale som tu s tebou. Budeš bývať u mna" vysvetlila mi a ja som stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. „Bývať u teba? Prečo?"opýtala som sa. Mala som už 19 a do detského domova by ma sociálka nedala. „Kvôli tomu, že bol dom písaný na Lolu Smith-ovú, na tvoju mamu. A ty sa tam nemôžeš len tak teraz vrátiť." v momente ako povedala jej meno a slovo mama ma zabolelo na hrudi. Paula mala pravdu. Do toho domu by sa mi chodilo ťažko. „Moje veci!" spomenula som si, že i tak si musím vziať veci z domu. „Neboj Alex, už som to všetko zariadila. Zajtra ti moji ľudia donesú veci. Budeš mať izbu tam, kde mal kedysi môj syn." Zabudla som, že Paula patrila medzi najbohatších ľudí Londýna. Môže si najať ľudí na všelijaké rôzne vybavovačky. Ale veta: „Budeš mať izbu tam, kde mal kedysi môj syn, ma prekvapila tiež. „ Tvoj syn?" opýtala som sa, lebo ho nikdy nespomínala. „ Áno. Volá sa Jack. V 17 odišiel študovať do Francúzka. Mal by sa vrátiť o rok. Dovtedy budeš v jeho izbe." aha, takže preto ho veľmi nespomínala, keď nie je doma. Paule som bola veľmi vďačná za všetko, čo pre mňa robila a robí. „Ďakujem Paula! Za všetko." objala som ju a ona mi to opätovala. Cítila som sa v bezpečí a milovaná. Bolo mi ľúto, že takéto isté objatie už nezopakujem s mamou.