Nikto to neplánoval!

Nič sa nezmenilo.

Alex

 V tú minutu, ako ma pobozkal ešte viac sa odtiahol odomňa a ani som nestihla si všimnúť, už bol preč. Prečo to robí? A čo sa deje mne? Bola som nervózna, v šoku a vystrašená, no mala som príjemne šteklenie v brušku, ktoré mi pomotalo hlavu. Prešli dva dni a ja som Jack-a nevidela ani na sekundu od toho atentátu na moje pery. 

Paula zas odcestovala na pár dní a ja som zostala sama. Sama..minimalne som sa cítila tak. Jack bol nikde k nájdeniu a ja nevedela čo od nudy. Škola nám dala voľno na pár dní kedže sa renovuje labák. Za tie dni som preorganizovala celú izbu, upratala záhradny domček, plný prachu a pavučín a umyla podlahu v celom dome, tak aby sa človek v nej videl ako v odraze zrkadla. 

Bolo neskoro večer a tak som sa dostavila do postele a spadla na ňu ako zbitá. Zobudila som sa na hlasný buchot dverí. Pozrela som sa na hodinky a bolo 3 ráno. Bála som sa kto by to mohol byť. Kto normálny by chodil o 3 ráno k nám do domu. Pootvorila som dvere a v tmavej budove som uvidela ešte tmavšiu siluetu známej postavy. 

Zapla som svetlo a uvidel zničeného Jack-a. Ked hovorím zničeného myslím to vážne. Jeho oblečenie vyzeralo ako keby sa naň vysypal kýbel popola. Jeho oči mali polovčnú velkosť ako zvyčajne. Každý krok vyzeral bolestne a utrápene. Zdvyhol jeho ťažšku hlavu mojim smerom.

„Uhni." zamrmlal a ja som zostala v šoku. „Ani náhodou. Kde si bol? A prečo vyzeráš ako keby ťa niekto prešiel desiatimi autobusmi?" odvrkla som a čakala na odpoveď. „Nemám čas a ani náladu na tvoje detektívne hry. Nič ťa do toho neni. Choď si ľahnúť." naozaj som nebola spokojná s touto odpovedou a tak som zostala stáť na mieste. „Otrava" dodal a z posledných síl ma odsotil na bok aby sa dostal okolo mňa do izby. „Počkaj! Fajn nič mi nehovor ale takto si nejdeš lahnúť. Si celý špinavý. Choď do kúpeľne sa umyť." rozhodla som sa, že informácie o tom čo sa mu stalo zistím neskôr. Obzrel sa, pousmial a zamieril si to smerom do kúpeľne. Pridržala som ho pod pazuchu aby sa tam vôbec dostavil. Ako som naňho pozerala z blízka, som si všimla ako tento údiv sveta vyzerá aj takto zničene pekne. Jeho strapaté vlasy mu zavadzali v očiach a jeho plné, veľké pery celé červené od krvy. „Už si sa popozerala dostatočne?" Jack sa uštipačne usmial a ja som sa celá začervenala. Bolo to až tak vidieť? „Na nič som nepozerala. Akurát na to, aky si neschopný, aby si prišiel v takomto stave domov."  nič mi na to nepovedal a začal sa vyzliekať. Stála som tam ako obarená. Prvú si dal dole mikinu a potom tričko. Uvidela som vysnívane telo asi každeho chlapca. Asi na každom centimetri jeho hornej časti bol sval. Nevedela som odtrhnúť oči. No po sekunde moju pozornosť dostala rana na jeho pravom boku. Nevedela som si predstaviť od čoho by to mohol mať. Bola to krvavá rana a okolo nej len tmavo modré a fielové flaky. Rýchlo som sa pozrela mu na tvár kde jeho oči sa streli s mojimi. „Budem v poriadku chod už spať." počula som v jeho hlase, že je vľmi unavený no ja somm bola viac a viac v obavách čo sa mu stalo. „Osprchuj sa. Počkám ťa vonku." ukončila som náš očný kontakt a odišla. Už som ani nemyslela čo sa mu stalo ale ako som rada, že je doma a viem mu pomôcť. Po dlhych 25minutách sa otvorili dvere s Jack-om v nich. Išli sme spolu do jeho izby, kde som mu za ten čas nachystala teplý čaj a liekmi. „Ďakujem. Za všetko." objal ma s jeho veľkými rukmi a hneď pustil. „Možem dnes zostať s tebou?" nesmelo som sa spýtala. „Cez noc? Tu so mnou? A nebojíš sa?" od šoku z mojej otázky sa pobavil na mojej nesmelosti. „Nebojim! Nemám prečo. Nič by si mi nespravil. Len nechcem aby si zostal sám dnes večer. Chcela som byť len milá, no ak sa ti nepáči, tak povedz." odvrkla som no teraz už smelo. „Zostaň." povedal rýchlo a obaja sme si to nasmerovali tým istým smerom. K posteli. Každý sme si ľhli svoj kraj postele a v tichosti ležali. Uprimne aby som neklamala, bolo to celkom trápne ticho, no obaja sme boli už veľmi vyčerpaný. Možno by som sa mohla otočit k nemu....

Jack

Možno by som sa mohol otočiť k nej. Otočil som sa a ona mi pozerala primo do očí. Žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. Toto dievča mi dnes ukázalo stránku, ktorú som ešte nevidel. Keď mi pomáhala isť do kupeľne, bola veľmi jemná aby mi neublížila. Jej dotyk som takmer necítil. Dotyk, ktpry by som rád ešte raz cítil. Je nádherná. Usmial som sa a načiahol ruku a položil som ju na jej líce. Chytila mi dlaň. Zas. Jej jemný dotyk! Nechcem aby ma pustila. „Máš veľké líca." na nič lepšie som sa nezmohol. NIč horšie som ani povedať nemohol. Alex sa zachichotala a pozrela smerom dole. Pozerala na moju ranu, ktorá vyzerala horšie ako bolela. Videl som ao sa vždy červená keď sa na mna pozerá. Je rozkošná ked sa hanbí. „Jack prečo si ma pobozkal v ten večer?" opýtala sa a ja som stuhol. Prečo som ju pobozkal? Ja- ja neviem. Bál som sa o ňu. Chcel som ju asi ukludniť. Bola rozrušenáa tak isto aj ja. Rýchlo sa to udialo. „Jack. Odpovieš mi? Je tu možnosť..že by som sa ti páčila?" páčila?? „Určite nie. Bolo to len chvílkové zaváhanie. Chyba. Nič viac." rýchlo som odpovedal. Spanikáril som. 

Alex

Chyba..preňho bol môj prvý bozk len zaváhanie a chyba? Ako može tak niečo povedať? Cítila som ako sa mi srdce sťahuje a tlak na hrudi zväčšuje. Nedokázala som sa mu pozrať dlhšie do očí. Bolelo to a ja som nevedela čo robiť. Otočila som sa celým telom k Jack-ovi a snažila sa v bolestiach zaspať. Čo som si myslela? Chlapci ako on by nemali predsa dievča "obyčajné" ako ja. „Alex? Ja-." ozval sa no.. „Prosím mlč. Nič mi nehovor. Pochopila som." prerušila som ho a odsunula o niečo dalej. 

O chvíľku som pocítila ako sa ku mne približuje. Chytil ma okolo pásu a prtiahol k sebe. Trochu som sa odsunula no on si ma chytil pevnejšie. Už som nedokázala sa ani pohnúť. „Nechoď tak daleko. Perina tak daleko nedočiahne. Dobrú noc Alex." zašepkal mi do ucha a ja som dostala štiglenie v brušku, ktoré mi naznačovalo niečo iné ako si myslela moja hlava. Dúfam, že to nie je to čo si myslím. Ďalej som už nad tým nepremýšlala a zaspala som v objati s Jack-om...