Vidím ju ako tam sedí a čaká na mňa. Musel som sa pousmiať. Vošiel som do reštaurácie, ktorá sa moc ani reštauráciou nedala nazvať. Bolo to veľmi malé miesto ale naše obľúbené.
Išiel som k nej potichu a rýchlo jej zakryl oči: „Hádaj kto som!" povedal som svojím hrubým hlasom. Od ľaku trochu poskočila no hneď na to sa začala smiať. Chytila mi ruky, postavila sa a ja som ju objal. Dal som jej pusu a obaja sme si sadli.
Bože, bola taká krásna.
„Kde si bol toľko? Už tu čakám dobrých 15 minút, ak nie aj viac," povedala a zatvárila sa naštvane. Zlatá. „Prepáč, mal som tréning. Budeme mať comeback tak trénujeme ešte viac." chytil som jej obe ruky do tých mojich. Vzdychla si a stlačila mi ich. „Budem v prvej rade na vašej comeback show," usmiala sa. „Sľubuješ, že prídeš?" spýtal som sa. „Sľubujem," povedala a darovala mi jeden z jej krásnych úsmevov.
....
„Aby som nezabudol," postavil som sa zo stoličky a začal som sa prehrabávať v batohu. „Hmm? Čo hľadáš?" pozerala sa prekvapene. „Tu je!" vytiahol som krabičku. „ Je tvoja," podal som jej ju. „Krabička...Wau, Felix...hmm," tvárila sa veľmi zmätene. Začal som sa smiať: „Musíš ju otvoriť." „Aaa..," od hanby sa začervenala a pomaly začala krabičku otvárať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Bože! Ten je krásny!" usmievala sa od ucha k uchu zatiaľ čo si ho prezerala. „Daj zapnem ti ho," podala mi ho a ja som jej ho okolo krku zapol. „Ďakujem!" pobozkala ma, „ľúbim ťa."
~~~~
Aj ja ťa ľúbim. Prečo som jej to len vtedy nepovedal...
