~~~
„Ahoj. Vieš to? Že utiekla? Bože, a to som s ňou pred pár dňami volala," ostal som sklamaný. Nebola to ona ale jej najlepšia kamarátka. Nebola to ona!
Vôbec ju teraz nechcem počúvať. Chcem len nájsť moje dievča.
„Znela úplne v pohode. Nevieš čo sa s ňou stalo?" spýtala sa ma. Mal som chuť ju odstrčiť a utekať preč, čo najďalej.
„Neviem nič," povedal som a dúfal, že ma už nechá tak.
„Och Bože! Kde ju budeme hľadať?"
„Ja...neviem.." povedal som a vykročil som vpred.
Kričala po mne ale nič som nepočul. Kde ju budem hľadať? Čo mám robiť? Cítim sa, ako keby sa mi telo od toľkej bolesti trhalo na kúsky. Moje slzy sa spustili dolu po mojej tváry. Pocit nevedomosti a toho, že nemôžem nič spraviť, tieto pocity ma zabíjali. Veľmi silno ma udierali do hrude, a pri tom tak veľmi pomaly.
Zlato, kde si?
Nešiel som domov, na to nemám síl. Rozprávať sa s chalanmi, na to vážne teraz nemám síl.
Celý deň som preplakal na mieste pri rieke, kúsok od parku, do ktorého sme spolu tak radi chodievali.
Ach, všetko je to moja vina. Mal som sa jej viac venovať. Kde by mohla teraz byť. Dúfam, že sa jej nič nestalo. Prosím, aby sa jej nič nestalo. Túžim ju objať a už nikdy nepustiť. Presne to spravím, keď ju nájdem.
Objímem a už nikdy nepustím.
~~~~
YOU ARE READING
I lost you
Fanfiction„Nenávidím ťa!.....nenávidím!" kričal som do vankúša zatiaľ čo mi po lícach stekali slzy. . . . . . „Chýbaš mi..."
