Jej duša bola príliš hlboká nato, aby ju ľudia čo plávajú na plytkom konci objavili. Vám sa to možno zdalo, že nemala dušu...
že nebola živá.
Ja som si to myslel tiež.
Ibaže ona bola medzi nami, dýchala, videla, cítila, smiala sa a plakala...bola j...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
/Pohľad: Moth Patron\
Serva me Deam... Serva me...
Bohyňa
pomôž mi.
Pomôž mi....
Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomil, že tieto slová vychádzajú z mojich úst. Vydychoval som ich rýchlo a plytko, akoby to boli nejaké zaklínadlá.
Ťažko som prehĺtal a celé moje telo, akoby bolo predtým paralyzované, nie a nie sa pohnúť. Svaly mi brneli a oči mi blúdili po snehobielej ničote.
Oslepený jasným bielym svetlom som okolo seba hmatal rukami po vlhkej zemi. I keď som bol celým fyzickým telom na zemi, nedokázal som sa zbaviť pocitu neustáleho prepadávania sa. Bol som z toho vystrašený, a keď mi môj žalúdok začal robiť saltá a moja myseľ sa začala skrúcavať, bolo mi ešte k tomu aj na vracanie. Napínalo ma a moja koža sa pritom zježovala.
Pomaly som z toho celého šialenstva strácal vedomie, keď vtom, ako lusknutím prsta všetko prestalo....
A bolo iba ticho.
Ja, moja myseľ a duša. Všetko konečne na správnom mieste.
Cítil som studenú hlinu medzi prstami a sem tam sa mi ruka pošmykla na niečom hustom a klzkom.
Zrak sa mi pomaly začal zaostrovať, no napriek žmúreniu do ničoty som nevidel ani náznak dajakej siluety či tvaru. Neohrabane som sa pokúsil povytiahnuť hore zo zeme, (ak to vôbec bola zem a nie nejaká pekelná pôda) no akonáhle som sa pokúsil preniesť váhu na pravú ruku, zošmykla sa mi, a ja som sa po plece zaboril do niečoho hustého a silne zapáchajúceho. Srdce mi poskočilo a výkrik sa mi zasekol niekde medzi páliacimi pľúcami a úplne vyschnutom hrdle.
Všemožne som sa snažil vyslobodiť, no čím intenzívnejšie som sa mykal, tým hlbšie som sa prepadal. ,,Oh, Bohyňa, aké triky to na mňa skúšaš," zachrapčal som pomedzi zuby a konečne som bol ako tak schopný zaostriť na blato, v ktorom som bol už až po krk uväznený. Zrakom som blúdil po okolí, ale iba natoľko, čo mi zorné pole dovolilo.
Uvidel som dlhý konár a ani som ďalej neváhal.
Voľnou rukou som schmatol vetvu, ktorá na mňa priam kričala, aby som ju využil. (I keď nikdy nemôžete vedieť, či so sebou nestiahnete rovno celý strom.) Vždy môže byť všetko horšie. Mierne som sa povytiahol von z bahna a pootočil hlavu druhým smerom-
,,Áah!!" zhrozene som vykríkol tak nahlas, že som azda všetky vrany vyhnal zo svojich úkrytov. Jedným silným úskokom som sa vytiahol z bažiny. ,,Dofrasa, dofrasa, dofrasa!" zanadával som stenšeným hlasom a hľadel na pomaly ponárajúcu sa hlavu Požierača Duší. Do jeho, teraz už naozaj prázdnych očí, natekalo blato a cez jeho obrovské roztiahnuté ústa vychádzala čierna para, ktorá akoby obmývala tvary jeho veľkých špicatých zubov, ktoré mal rozostavené po celom vnútre jeho papule.
