Jej duša bola príliš hlboká nato, aby ju ľudia čo plávajú na plytkom konci objavili. Vám sa to možno zdalo, že nemala dušu...
že nebola živá.
Ja som si to myslel tiež.
Ibaže ona bola medzi nami, dýchala, videla, cítila, smiala sa a plakala...bola j...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
/Pohľad: Moth Patron\
,,Ak si myslíš, že ťa budem volať po mŕtvole, tak si na omyle." Musel som odolať jej pohľadu a zachovať si svoju mužskú dôstojnosť. Eva sa odomňa odtiahla a- ona sa hrá na urazenú!? Typická žena.
Prevrátil som očami a znova som vzhliadol k pomníku. Odpočívaj v pokoji .... chvíľu som nato hľadel a premýšľal nad významom týchto slov. Koľko duší asi nedokázalo nájsť pokoj a ešte doteraz blúdia po tomto svete? Strhol som sa pri záblesku spomienky, ktorá ma prenásledovala v mojich nočných morách. Teda pokiaľ som sa odhodlal niekedy zaspať. Bola to jedna z vecí, ktorých som sa obával najviac.
Nahlas som si povzdychol a v duchu som sa za Sumer Sabsovú prihovoril k Bohyni. ,,A ešte raz sa veľmi ospravedlňujem, že sme ťa takto vyrušili v, hádam, pokojnom spánku."
,,Moth," oslovila ma. ,,Án-," zaskočene som naňu pozrel, ,,ty, odkiaľ vieš moje meno?" Eva na mňa pozrela ako na toho najväčšieho idiota na svete. Kde sa podela tá jej čistota? Prstom ukázala na moju hruď. ,,Máš to na odznaku." Oh, jasné. Začínam zo všetkého robiť príliš veľkú vedu a veru prestáva sa mi to páčiť. Odkedy som takýto nepozorný? Som predsa strážca, všetko musím mať pod kontrolou...
,,Moth," vyslovila moje meno ticho, akoby nechcela, aby nás niekto začul, ,,cítim tak-ké. Ču-udné vibrác-ie." Rozžiarili sa mi oči. ,,Možno to je Ad-, proste, skús zavrieť oči a sústreď sa nato." Tentokrát urobila Eva presne tak, ako som povedal. Vyzerala naozaj sústredene a sem tam sa aj zamračila. Potom zrazu otvorila oči a jemne prešla prstami po niečo neviditeľnom medzi nami. Prešla mnou slabá elektrina. Zaskočene na mňa zaklipkala očami. Chvíľu som tam len tak stál a spracovával čo sa vlastne stalo...začal som zbesilo krútiť hlavou. ,,Nie, nie, nie, musíš sa sústrediť na silnejšie puto. To naše musíš ignorovať." Je predsa puto medzi matkou a otcom života silnejsie, či nie? Eva sa zmätene rozhliadla navôkol seba.
,,Nič," hlesla, ,,nič iné nevidím."
Rukou som si plesklol po čele. Jena nič. Keďže nás to hodilo sem, Adam musí byť blízko. Alebo to tak nefunguje? Nemôžeme predsa hľadať Adama na celej šírej zemeguli bez jediného vodítka. ,,Kde je najviac ľudí v našom veku." Pozastavil som sa nad tým, čo som povedal a pokrútil som hlavou. ,,Asi skôr v mojom veku. Ty si, prepáč, ale si stará niekoľko tisíce rokov, takže si prakticky seniorka." Eva nevyzerala po tomto mojom prehlásení vôbec nadšene. Kto by aj bol všakže. Ale pri niekom, kto prakticky nie je ani človek, by ste čakali, že sa neurazí, alebo, že to neprinajlepšom nepochopí.
Eva sa na mňa mračila.
Doslova na mňa zazerala, akoby som jej zjedol poslednú večeru. Obranne som pozdvihol ruky. ,,Ale vyzeráš na mladšie, neboj sa." Nepomohlo to ,,Urazil som ťa? Fajn, to je len dobre. Aspoň vieš, ako veľmi niesom spokojný, že tu teraz trčíme a nemáme sa kam pohnúť." Je pravda. Trocha som sa opustil. No bolo to aspoň z celého srdca úprimné. ,,Spomínam si na školu," preniesla a mne sa vtedy akoby okamžite rozsvietila žiarovka nad hlavou. Tleskol som dlaňami a zdrapil som Evu za ruku. ,,To si mala povedať skôr. Ideme tam, kam chodilo to mŕtve dievča, ktorého spomienky teraz máš. Veď nás."
