I'm not good for you, little Stark [1]

17. Afraid

V celej budove bola tma a ticho. Jediná miestnosť, kde sa svietilo, bola telocvičňa. A to bola miestnosť, kde som sa nachádzala.
Naštvane som udierala do boxovacieho mechu, nevnímajúc fakt, že boli 2 hodiny ráno. Potrebovala som jediné, a to prečistiť si hlavu.

"Do riti!" Sykla som naštvane, keď som udrela zle a zaboleli ma hánky. Na chvíľu som sa zastavila a pošúchala si boľavé miesto.
To ma však neodradilo od toho, aby som zase pokračovala.

Telocvičňou sa preto už onedlho zase ozývali zvuky mojich úderov. Neprestávala som ani vtedy, keď sa presklenné dvere začali otvárať.
V periférnom videní som spoznala prichádzajúcu postavu, no vôbec som tomu nevenovala pozornosť.
Jediné čo som si neodpustila bol sarkastický úškrn a ešte silnejší úder, ako ten predtým.

"Prestaň, lebo si ublížiš." Ozval sa unavený hlas a predtým ako sa moja päsť opäť stretla s mechom, ma niečo chytilo za zápästie.
Bolo to jemné zovretie, no prinútilo ma zastaviť pohyb.
Môj naštvaný a zároveň zmätený pohľad sa stretol s tým Buckyho. Pod jeho očami boli ešte väčšie kruhy ako naposledy.

Ruku som vytrhla z jeho zovretia a ustúpila od mechu. Z rúk som si začala dávať dole koženné rukavice, ktoré som jediným pohybom šmarila na stojan.
Mala som v pláne odísť, no jeho zúfalé zvolanie môjho mena, ma zastavilo.
Už teraz som to ľutovala..

"Čo?" Opýtala som sa rezignovane, keď som sa prinútila sa k nemu otočiť.
"Nechcel som aby to takto dopadlo." Prehovoril potichu, čo mi prišlo v momentálnej situácii až absurdné.

"Na to si mal myslieť teda trochu skôr." Ironicky som sa musela zasmiať. Pohľad som venovala stropu, v snahe zabrániť slzám, ktoré ma začínali štípať v očiach.
Myslel si snáď o mne že mi išlo len o jednorázovku? Pretože to rozhodne nebol môj štýl.

"Ako som mohla byť tak sprostá?" Zašepkala som a znovu sa otočila na odchod. Toto nemalo význam.
"Prepáč, asi mal strýko pravdu a ja som stále len hlúpe a naivné decko." Dodala som pri tom ako som už otvárala dvere.
V tom sa za mnou ozvali rýchle kroky a jeho ruka ma chytila za zápästie.
Prudko ma otočil smerom k nemu a tak som musela zase čeliť jeho zlomenému pohľadu.

"Ani nevieš ako sa mýliš, Vanessa." Zašepkal, akoby sa znovu bál, že nás niekto nájde.
"V čom sa mýlim?" Opýtala som sa zmätene.
"Ten bozk pre mňa znamenal viac ako si dokážeš predstaviť." Povedal a sklopil zrak k zemi. Srdce mi na chvíľu akoby zastavilo. Myslel to vážne?

"A práve preto ťa musím nechať ísť. Zaslúžiš si niekoho tisíckrát lepšieho. Sama by si to po čase zistila a ja si niesom istý, či by som sa ťa potom bol ochotný vzdať." Jeho pravá ruka sa jemne dotkla môjho líca, čo mi telom prehnalo nával energie.
Prinútilo ma to však premýšlať. Povedal práve, že som preňho.. až príliš dobrá?

"Vážne si to myslíš?" Opýtala som sa neveriaco. Myslel si, že by som ho po čase nechala kvôli niekomu 'lepšiemu'? Naozaj o mne mal tak nízku mienku?
"Že by som sa na teba vykašlala v momente ako by sa ukázal niekto 'vhodnejší pre mňa'?" Jeho pohľad po mojich slovách ešte viac sklesol.

"Každý normálny človek by to urobil. Nevyčítam ti to." Prehovoril po chvíli a jeho ruka zmizla z mojej tváre. Urobil zopár krokov dozadu a potom sa otočil. Videla som ako ho to ničí. Ako si zase o sebe myslí len to najhoršie.

"Tak to mám pre teba novinku, ale vieš s kým sa bavíš?" Opýtala som sa so suchým smiechom, ktorý prebíjal môj lámajúci sa hlas.
"To by bolo čisté svinstvo, Bucky. Nikdy by som to neurobila." Prehovorila som už vážne.

Chvíľu bolo ticho, no potom sa na mňa konečne otočil.
"A to je práve dôvod prečo si ťa nezaslúžim." Prešiel tých pár krokov ku mne a znova nás od seba delilo len zopár centimetrov.
"Robím to pre tvoje vlastné dobro. Raz to pochopíš, malá Starková." Povedal smutne, jeho pery sa na krátky okamih dotkli môjho čela a potom zmizol.

Zostala som tam stáť, sama uprostred miestnosti. Jediné na čo som sa zmohla boli tiché vzlyky, ktoré nasledovalo podlomenie sa mojich kolien.
Schovala som si tvár do dlaní v nádeji, že sa zobudím z tejto nočnej mory..

So slzami, zaschnutými na lícach, som sedela na streche a pozorovala svetlá mesta, ktoré sem doliehali. Hviezdy dnes nebolo vidieť a tak som sa s týmto musela uspokojiť.
Mohli byť asi 4 hodiny ráno, no už mi to bolo jedno. Dnes v noci už určite nezaspím, aj tak by som o hodinu a pol vstávala.

Z ticha ma vytrhlo otváranie dverí. Kolená som si pritiahla viac k telu a pevne ich objala. Nebola som si istá, či ďalší rozhovor mám šancu prežiť so zachovaním psychického zdravia.

"Prechladneš." Zaznelo tichom a okolo pliec som zacítila deku. Prekvapilo ma to, no bola som za to rada, pretože tu naozaj bola zima.
"Ďakujem." Zašepkala som, sotva počutelne, no zrak som pre istotu neodtrhávala od mesta.
"No môžeš ísť." Dodala som s nádejou, že ma tu nechá. Bohužial pre mňa, akurát si sadol vedla mňa.
"Alebo zostaň. Pre mňa, za mňa.." zamrmlala som ironicky.

"Je mi to ľúto, Vanessa." Ozval sa zrazu do ticha. Jeho pohľad tiež smeroval na mesto. Očividne pre nás oboch to bolo jednoduchšie, ak sme nemuseli čeliť pohľadom toho druhého.

"Čo konkrétne?" Opýtala som sa.
"Že sme sa museli stretnút za takýchto okolností." Povedal bez rozmýšlania. Jeho odpoveď ma však prinútila sa zamyslieť.
Teoreticky mal pravdu. Mali by sme byť nepriatelia. No ja som v ňom nedokázala vidieť monštrum, ktoré videl Tony.

"Pred týmto všetkým.. som bol iný." Povzdychol potichu.
"Keby sme sa stretli v mojej dobe, myslím že by sa ti to páčilo." So smutným úsmevom sa na mňa otočil.
"Vzal by som ťa tancovať. Alebo by sme išli na kolotoče, kde by som ti kúpil cukrovú vatu a vystrelil gýčovú kvetinu." Na tom sme sa obaja smutne zasmiali. V očiach som zase mala slzy.
"Potom by som ťa odprevadil domov, aby som mal istotu, že si v poriadku. Možno by som si ukradol nejaký ten bozk na rozlúčku." Pousmial sa a zapozeral sa na svoje topánky. Tak trochu som mala tušenie, že si to len tak nevymyslel, no vravel o niečom čo sa vážne stalo.

"Vieš čo je na tom vtipné?" Zotrela som si slzy a otočila sa smerom naňho.
"Hovoríš akoby ten milý a zábavný chlapec z Brooklynu už nebol medzi nami. No presne tak ťa vidím ja." Po týchto mojich slovách zostal očividne zarazený. To ma prinútilo k menšiemu úsmevu.

"Si to stále ty, Bucky. Jediný kto to nevidí, si ty." Mojou rukou som jemne zovrela tú jeho.
"Niesi Hydra." Zašepkala som, no dôraz som dala na každú jednu hlásku.
"Ak aj nie kvôli mne, pamätaj si to. Kvôli komukoľvek, koho by si sa neskôr bál mať rád." Nahla som sa k nemu a dala mu pusu na líce. Potom som sa dvihla a bez slova odkráčala k dverám, vedúcim dovnútra.