I'm not good for you, little Stark [1]

44. Before the storm

Nečakala som že by sa Tony dokázal na mňa hnevať tak dlho, no už to boli skoro dva týždne odkedy som ho videla naposledy.
Možno by som sa nad tým pozastavila viac, keby som nemala na starosti ďalších milión vecí.

Prvý problém nastal keď sa dostalo na verejnosť že Bucky leží v nemocnici. Stále bol totiž uznaný za zločinca a o jeho pobyte tu nemal nikto vedieť.
Stálo to Steva asi dve hodiny diskutovania, no nakoniec sa jeho prípad odložil na dobu neurčitú. Jednooký sa však objavil tiež a sľúbil že o to sa postará. Dúfala som teda že ak nie kvôli mne, osobe ktorej sa podielal na zničení detstva, tak kvôli Stevovi to aj naozaj dodrží.

Druhý sa objavil keď mi volal Peter a ja som mu musela vysvetliť čo sa stalo. Tiež to bol rozsiahly a zmätený hovor, počas ktorého som si nebola úplne istá ako bude reagovať. Chcela som však aby to vedel z prvej ruky a nie aby sa to poňho dostalo nejak inak. Reči sa tak či tak stihli šíriť a preto som sa chcela uistiť že bude poznať pravdivú verziu.
Nakoniec to vzal celkom dobre a aspoň tu som si mohla oddýchnuť.

"Bavila si sa aspoň raz s Tonym?" Opýtal sa po ceste na základňu Steve. Neplánovala som tam zostávať, iba som potrebovala ísť do sprchy a dať na seba nejaké čisté veci.
Na jeho otázku som záporne pokrútila hlavou a pohľad stočila k oknu.

Steve bol potichu, očividne chcel niečo povedať, ale myslím že si nebol úplne istý čo. Sám netušil čo ďalej a svojich problémov mal až nad hlavu. Nakoniec mi preto daroval povzbudivý pohľad predtým ako sme vystúpili a viac sa k tomu nevyjadril. Za to som svojim spôsobom bola aj rada.

Rýchlo som prešla do svojej starej izby, ktorá mi tak nejak zostala a zo skrine vytiahla nejaké veci. Neboli moje, ale odniekiaľ sa tu vzali a ich pôvod som koniec koncov ani neriešila. Svoj účel splnili a to bolo podstatné.

Po sprche som na seba natiahla čierne rifle, šedé tričko a čiernu mikinu.
Moje kroky ďalej smerovali dolu smerom ku gauču v hale. Tam som sa dohodla so Stevom, že naňho počkám a potom ma hodí zase do nemocnice. On tam však nemohol zostať, pretože mal prácu.
Úprimne mi ho bolo v poslednej dobe naozaj ľúto. Ja som si síce tiež prechádzala všetkým možným a navrch ešte hrozilo že ma vyhodia zo školy a na to nadväzovalo možné zrušenie strýkovho opatrovníctva.
Popravde som si však nebola istá či sa o mňa vôbec aj naďalej chce starať.

Z pochmúrnych myšlienok ma vytrhla silueta skláňajúca sa nadomnou.
"Môžeme ísť?" Opýtal sa Steve, na čo som prikývla.
Za cestu sme toho zase obaja moc nenahovorili. Asi to v tejto situácii nemalo moc cenu, obaja sme vedeli čo má ten druhý na mysli.

"Zajtra ma púšťajú." Oznámil mi Bucky hneď po príchode. Na mojej tvári sa automaticky zjavil menší úsmev, pretože to bola celkom úľava. Nehovoriac o tom že to uľahčí našu situáciu.
Keď som však zachytila jeho pohľad, zarazila som sa.

"Deje sa niečo? To je dobre, nie?" Nechápavo som sa naňho obrátila. Keď zachytil moje nenechavé oči, nasadil silený úsmev.
"Hej, asi je." Zamrmlal nakoniec.
Znepokojene som prešla od dverí a sadla si na okraj jeho postele.

"Bucky.." hlesla som a jemne mu dlaňou nadvihla bradu. Musela som sa jemne pousmiať pri dotyku s jeho pokožkou, kedže sa na moju žiadosť oholil. Potom som však zase zvážnela.
"Vieš že ak sa niečo deje, môžeš mi to povedať, však?" Jeho modré oči sa stretli s tými mojimi a na chvíľu nastalo ticho.
Nakoniec prikývol a pokynul mi aby som sa posunula bližšie. To som bez zaváhania urobila a nechala ho aby ma opatrne, vzhladom na jeho stále hojace sa zranenie, objal.

"Nech sa stane čokoľvek, zvládneme to." Privrela som oči a pevnejšie ho zovrela. Utešiť som sa snažila nás oboch, pretože plané slová boli momentálne to jediné čo mi zostávalo.
On mal opletačky so zákonom, ja som možno mala čoskoro prísť o opatrovníka a Steve sa snažil zachrániť oboje. Keď hovorím že viera v nádej bola jediné čo som mala, bola to čistá pravda.

Zvyšok zostávajúceho dňa som neopustila Buckyho izbu, pretože ani na večer sa mi rozhodne nechcelo odchádzať, ale keď sa jeho stav zlepšil, trval na tom spoločne so Stevom. Moc som toho nenaspala ani na základni, ale ak z toho mali obaja lepší pocit, nebrala som im to. Nepotrebovali viac problémov.

"To jedlo mi tu rozhodne chýbať nebude." Poznamenal so suchým smiechom Bucky potom ako skončil so svojou večerou. Áno, nemocničné jedlo bola kapitola sama o sebe, vedela som o tom svoje.

Otočila som sa od provizórnej skrinky, odkiaľ som jeho veci dávala do tašky. Za celý deň to bolo asi prvý krát čo som ho uvidela inak ako s úplne pochmúrnou náladou.

"Zase nahodíme mód 'donášková služba'." Tiež som sa trochu zasmiala a teraz už plnú tašku zapla na zips.
Naše pohľady sa stretli a v oboch sa zračilo mierne pobavenie. Na momentálnu situáciu to však bolo ešte celkom obdivuhodné.

Z tejto chvílky ma však vyrušil mobil, ktorý oznamoval že mi prišla správa. Neochotne som ho vytiahla z vrecka a zistila že to bol Steve. Písal kedy pre mňa príde, aby som zase nemala problémy s personálom.
Fungovalo to síce tak že návštevné hodiny boli od tretej do piatej poobede, ale u mňa bola výnimka. Mohla som tam zostávať do pol desiatej, vtedy sa však striedali sestričky ktoré mali nočnú a to bol čas kedy som mala vypadnúť.

"Steve tu bude každú chvíľu." Povzdychla som a mobil schovala zase do vrecka. Bucky prikývol a ja som prešla zase k nemu na posteľ. Prsty na pravej ruke jemne preplietol s tými mojimi.

"Budeš mi chýbať." Povedal po chvíli a hlavu sklonil k zemi. Nechápavo som si ho na chvíľu premerala.
"Zajtra ráno som tu nastúpená ako prvá, tým si buď istý." Pokúsila som sa to mierne odlahčiť, na čom sa potichu zasmial.
"O tom nepochybujem." Dodal a konečne sa na mňa pozrel.

V jeho očiach som niečo uvidela. Iba sa to tam mihlo a nevedela som presne určiť čo za emóciu to bolo, no pripomínalo mi to strach. Z čoho mal strach? Že sa nás pokúsia rozdeliť, po jeho príchode na základňu. To síce môžu skúsiť, ale niesom ochotná to niekoho nechať naozaj urobiť.

Priblížila som sa k nemu a spojila naše pery. Chcelo to ďalšieho človeka, vchádzajúceho do miestnosti, aby sme sa od seba odtrhli. Jeho ruka sa potom zosunula z mojej tváre a obaja sme pozreli na Steva, ktorý stál s jemným unaveným úsmevom na tvári.

"Zajtra." Povzdychla som a postavila sa z postele.
"Zajtra." Zopakoval s výdychom Bucky a na tvári mal strnulý úsmev.

"Dobrú, Bucky." Pokúsila som sa naposledy o povzbudivý pohľad. Pravda bola že by som ho najradšej vzala na základňu už teraz.
Mohol by konečne spať vo svojej posteli, no čo je najdôležitejšie, mohla by som tam byť s ním.

Jeho modré oči si ma posledný krát premerali. Na perách mu hral menší úsmev.
"Dobrú, malá Starková."