I'm not good for you, little Stark [1]

21. Together in secret

"Bolo to s dobrým úmyslom!" Ohradila som sa urazene, keď sa Sam bavil na tom ako sme to tu s Buckym skoro nechali vyletieť do vzduchu.
"To vysvetli Furymu, keď sa to dozvie." Uškrnul sa. Moc som dúfala aby sa to až po Furyho nedostalo, tomu by som to len ťažko vysvetlovala.

"Vyletelo do vzduchu ešte niečo v čase našej neprítomnosti?" Steve si nás oboch premeral, ako sme si vymieňali zmätené pohľady.
"O ničom inom neviem." Ubezpečila som ho, no pochybovačný pohľad z jeho tváre nemizol. Už si viem živo predstaviť ako mi to budú predhadzovať najbližšie mesiace.
A ak sa to dozvie Tony, tak po tom incidente s mikrovlnkou už si zo mňa neprestane robiť srandu nikdy.

"A čo vy? Koľko budov vyletelo do vzduchu?" Zmenila som tému a zaujato si ich premerala.
"Nie moc." Povedali obaja naraz, po chvíli trápneho ticha.
Zbytok večera bol až podivuhodne kľudný. Bolo to asi tým že sa Steve so Samom vybrali spať celkom skoro, lebo boli uťahaní. Ani som sa im nečudovala.

"Už sa snáď nevrátia." Posledný krát som sa započúvala do zvukov na chodbe a ubezpečila sa že je ticho.
Potom som sa z kresla behom sekundy presunula na sedačku k Buckymu.
Na jeho tvári sa objavil roztomilý úsmev a ruku si prehodil okolo mojich ramien.

"To s tým koláčom bola katastrofa." Tlmene sa zasmial po chvíli.
"Už mi s tým dajte pokoj!" Prosila som zúfalo no jeho smiech neutíchal.
"Aj tak to je tvoja vina." Odtrhla som zrak od telky a pozrela naňho.
"No rozhodne to bol najlepší sex ktorý som nemal." Zasmial sa. Áno, nič sa vlastne neudialo, len sme sa na seba lepili a trochu sa pozabudli.

"Neboj, raz sa nejakého možno aj dožiješ." Súcitne som ho chytila za rameno a ledva udržala úškrn, ktorý sa mi predieral na tvár.
"Hej!" Ohradil sa Bucky dotknuto, no tiež sa jeho ústa krútili do úsmevu.
"Možno s nejakou zlatou pani v tvojom veku." Dodala som doberačne.
"To je vlastne moja výhra, pretože určite bude piecť lepšie ako ty." Oplatil mi úder.

"Idiot." Hravo som ho buchla do ramena a skusla si spodnú peru.
"Prosim?" Opýtal sa a v sekunde, bez šance na akúkoľvek reakciu, ma prehol cez jeho kolená. Jediné na čo som sa zmohla, bol až príliš hlasný výkrik.
"Psst!" Napomenul ma Bucky a chytil mi ústa.
"Prepáč." Ospravedlňujúco som naňho pozrela.

Potom ma konečne pustil a ja som si sadla obkročmo na jeho kolená.
"Vezmeš ma zajtra do školy, však?" Opýtala som sa dúfajúc v kladnú odpoveď. Pokiaľ nedostanem svoj čas ohmatávania jeho tehličiek, budem protivnejšia ako obvikle.
"Tak to dúfam. Steve so Samom by mohli ráno dospávať." Podotkol, čo sa mi viac ako zahováralo.

"Aj keď si neviem tak úplne predstaviť Steva ako spí do jedenástej." Zasmiala som sa a onedlho sa ku mne pridal aj Bucky.
"No to asi nie." Dodal nakoniec.
Presunula som sa späť na sedačku s tým, že som polo-ležala na Buckym.

"Poslúž si." Tlmene sa zasmial, no natiahol sa pre deku, ktorou nás oboch čiastočne prikryl.
Tak ako som aj tušila, som nakoniec podlahla spánku. No toto bolo najbližšie k
minulej noci, ako sme sa práve mohli dostať. Aj keď som vedela že zobúdzať sa už budem sama..

"No tak Vanessa." Bucky mnou znovu potriasol, na čo som sa nespokojne pomrvila.
"Prosím, ešte 5 minút." Zamrnčala som, keď mi násilím stiahol deku z hlavy.
"Tých 5 minút si už dostala. Teraz vstávaj, lebo ťa vezme do školy Steve a odtiaľ tak isto." To ma prinútilo konečne otvoriť oči.
"Neznášam ťa." Oznámila som s vážnou tvárou, na čo sa však on iba uškrnul.

Po nejakej dobe som sa skutočne vyhrabala z postele a prešla do kúpelne. Vôbec sa mi nechcelo, no vyhrážka že s Buckym strávim ešte menej času, na mňa zabrala.

Po mojom príchode do jedálne ma čakalo však prekvapenie. Teda, tak trochu som to čakala, ale moje optimistické ja nie.
"Čo tu robíš tak skoro?" Opýtala som sa unavene si pretrela oči, aby som sa uistila že Steve je skutočný.

Ten s úsmevom dvihol tvár od svojho hrnčeku s kávou.
"Nie každý potrebuje vyspávať do jedenástej, to som ti už vravel." Podotkol, na čom sa Bucky za jeho chrbtom tlmene zasmial.
"Stačí Rogers, nieje zdravé aby si po misii bol tak skoro hore a mal tak dobrú náladu. Mal by si zájsť k doktorovi." Zložila som sa na najbližšiu stoličku ako mech plný kameňov a načiahla sa k jeho hrnčeku s kávou. Bez prerušenia očného kontaktu som si poriadne odpila a položila ho naspäť. Jeho pohľad bol na nezaplatenie.

"Stále by som radšej ešte spala." Podotkla som a vybrala sa ku skrinkám, vybrať odtiaľ cereálie k mlieku.
"Kde je mlieko?" Pozrela som na nich od prázdnej chladničky.
"To nemyslíte vážne." Podľa ich pohľadov som až moc dobre pochopila kde je. Očividne už ho moc nezostalo a tak skončilo v hrnčekoch s kávou, ktoré obaja mali. "Neskutočné.." pokrútila som hlavou a sadla si späť za stôl, naprázdno.

"To som zvedavá kto so mnou dneska vydrží." Sarkasticky som sa uškrnula a založila si ruky. Tento deň začal vážne perfektne.
"Dopíšem to mlieko na zoznam." Steve sa bez ďalších slov postavil od stola a prešiel k lístku so zoznamom. Smutné bolo, že ten tam už bol dobre dávno, no nikto sa nezobral reálne ísť nakúpiť.
Aspoň som si teda privlastnila zbytok jeho kávy. Stále lepšie ako vôbec nič.

"Už je čas ísť." Ozval sa Bucky, keď sme nejakú dobu sedeli v trápnom tichu. Steve sa k mojej krádeži jeho kávy už viac nevyjadril a tak zostal iba sedieť za stolom.

Automaticky som sa dvihla a na plece si vyhodila batoh.
Znepokojil ma však fakt že sa k dverám vybrali obaja, Bucky aj Steve.

"Nechaj to tak, odveziem ju." Ponúkol sa ochotne Steve. S Buckym sme si obaja vymenili neisté pohľady. Čo teraz?
"To je v pohode, zvykol som si na to. Mimo toho je fajn na chvíľu vypadnúť." Steve sa najprv tváril trochu dotknuto, no potom sa na jeho tvári zjavil menší úsmev. Ich očividnú konverzáciu bez slov som si mohla iba domyslieť.

"Neviem čo presne sa tam stalo, no desíte ma." Prehlásila som keď sa za nami konečne zavreli výťahové dvere. Bucky sa na mne však očividne bavil.

"Vie že si berieme jeho motorku?" Opýtala som sa na parkovisku, keď som nasadla za Buckyho.
"Pravdepodobne nie, no asi sa to čoskoro dozvie." Znela odpoveď a hneď ako s rámusom naštartoval, mi to došlo. Steve ten hluk musel počuť až do jedálne.

"Prídeš pre mňa, však?" Neochotne som sa lúčila s Buckym, keď sme stáli pred školou.
"Samozrejme." Na jeho perách sa objavil úsmev a pritiahol si ma k sebe.
"Všetci sa na nás zase pozerajú." Povedala som potichu s nervóznym smiechom.
"To je dobre, aspoň budú vedieť čo je moje." Uškrnul sa a potom ma pobozkal.
'Jeho'. Musím uznať že to pomenovanie sa mi v tejto spojitosti páčilo.

Onedlho som však už len videla ako sa jeho motorka vzďaľuje na ceste a mňa čakal celý deň, než ho zase uvidím.