Nedotknuteľní - Skúška ohňom

Bulharsko 2012

David stál na hladkých kamenných dlaždiciach a cez okno otupene hľadel na komplex rozprávkovo vyzerajúcich stavieb v samotnom srdci hôr. Premýšľal, čo by sa mohlo stať jeho sestre, ak by neuspel. Neustále sa vracal k znameniu, ktoré ho priviedlo na najposvätnejšiu pôdu v krajine.

„Počuj, nechcem ťa nijako uraziť, ale ty fakt veríš, že je ten príbeh pravdivý?" ozvalo sa za jeho chrbtom.

David sa neobzrel, vykročil vpred a vošiel do ďalších dverí. Počul, že kamarát kráča za ním. „Jasné. Prečo myslíš, že sme sem prišli?"

„No, pýtam sa len pre istotu. Prehľadávame to tu už takmer hodinu a zatiaľ som nevidel nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo stredovekú relikviu."

Obaja stúpali po úzkych schodoch na ďalšie podlažie. Návštevníci mali prístup len do veľkých priestorov kláštora a malé miestnosti, plné historických pokladov, mali zostať ich očiam skryté. Hlásala to biela tabuľka na reťazi, ktorú prednedávnom podliezli.

„Viem, že ide o tvoju rodinu, ale podľa mňa tu strácame čas," pokračoval Igor a jeho otrávený tón sa dal len ťažko prepočuť.

David otvoril ťažké dubové dvere a vošiel do malej miestnosti. V mnohom pripomínala miniatúrnu knižnicu.

„Daj mi ešte pár minút. Alebo, keď ťa to nebaví, počkaj ma dole."

Igor sa pochybovačne zaškeril. „Tak to teda nie. Nebudem potom počúvať, aký som netímový hráč."

„No vidíš, že sa dohodneme," odvetil David neprítomne, plne sa sústredil na hľadanie.

Už boli na najvyššom poschodí, cez  malé okienko bolo vidno priamo na okrúhle veže kláštora. Igor vzdychol a začal sa obzerať. Tenké police sa dvíhali až k stropu. Premýšľal, ako môžu uniesť váhu toľkých kníh. Spolu s masívnym písacím stolom dodávali priestoru vážnosť. Za sklenenými vitrínami odpočívalo množstvo ďalších kníh a staré fotografie zobrazujúce históriu Rilského kláštora. David prezeral knihu po knihe a hľadal tú správnu, zatiaľ čo Igor sa oprel o stenu a okukával čierno-biely obraz, ktorý visel na protiľahlej stene.

„Hej! Čo tu robíte?! Sem nikto nesmie!" zvolal nízky zavalitý muž stojaci vo dverách. Jeho prísny hlas ostro kontrastoval s umiernenou, detsky vyzerajúcou tvárou. „No tak, niečo som sa pýtal," napomenul ich znova a siahol do náprsného vrecka, hneď vedľa poctivo pripnutej visačky s menom a funkciou.

Igor sa naraz vzpriamil ako luk. „Prepáčte, my sme tu vlastne omylom."

„Omylom? Myslíte, že som hlupák?" spýtal sa správca monastiera.

„Nie, to si nemyslíme," pokračoval David diplomaticky, „tuto kamarát sa totiž zle vyjadril. My hľadáme človeka, ktorý tu má na starosti knižnice."

Znova si mladíkov nedôverčivo obzrel. „Ohľadom akej záležitosti?"

David vydýchol a vážne naňho pozrel. „Je to záležitosť života a smrti."

Igor prikývol. Snažil sa pritom pôsobiť rovnako dôrazne ako jeho starší kamarát.

„Knižnice spravujú mnísi, ale tých by sme nemali rušiť."

„Prosím. Je to naozaj veľmi dôležité." David vložil do tých slov toľko emócií, koľko len mohol.

Správca naňho chvíľu hľadel, ale napokon sa nechal obmäkčiť. S prikývnutím sa otočil a začal zostupovať po schodoch. Prešli viacerými prázdnymi chodbami, kým zastali pred nízko posadenými dverami. Muž úctivo zaklopal a po chvíli dvere otvoril. Potom potichu vošli dnu.

Miestnosť bola slabo osvetlená. Ťažké hnedé závesy na úzkych oknách tienili takmer celú izbu. Niekoľko lúčov sa predsa len dokázalo predrať cez tmavú clonu, pričom dopadali na opotrebovaný nábytok. Osvetlené drevo sa odrážalo v starožitnom zrkadle na opačnej strane izby. V strede stál ošumelý stôl a v rohu nepohodlne vyzerajúca posteľ. Na nej sedel staručký mních v čiernom rúchu. Vyzeral unavene a bolo viac než zrejmé, že ho vyrušili.

Krátke mlčanie prerušil správca, ktorý pred neho predstúpil a miestnym dialektom mu vysvetlil dôvod návštevy. Keď skončil, starý muž pomaly vstal a privítal ich. Davida neprekvapilo, že ovláda jeden zo svetových jazykov. Odkedy vstúpili na svätú pôdu, takmer všetci pracovníci sa im prihovárali po anglicky.

„Ste veľmi mladí," konštatoval tenkým hláskom. „Čo môže byť také dôležité, že ste porušili posvätnosť najstaršej pracovne?"

„Sme tu kvôli mesačnému proroctvu, pane," odvetil David nanajvýš pokorne.

Mních nadvihol obočie a detailne si ich obzrel. „Kde ste sa o ňom dopočuli?"

„V Sofii, pane, v chráme svätého Alexandra. Odporučili nám váš kláštor a dolu v dedine sme videli jeho symbol."

„Hmm, to ma neprekvapuje. V Pastre sú ľudia od istého momentu veľmi poverčiví," odvetil starý muž.

Davidova tvár sa skrivila obavami. „Ale my tu nie sme kvôli viere. Ja ten symbol poznám."

„Vravíš, že ho poznáš?" Mních si priložil ukazovák k pravému oku. „A videl si ho na vlastné oči?"

„Áno, pane," pritakal, „moja sestra... moja sestra sa s tým znamením narodila." Na dôkaz svojich slov vytiahol z peňaženky fotografiu a ukázal mu ju. Bola na nej usmiata hnedovláska s výrazne bledou pleťou a jasnými hnedými očami.

Starček na ňu dlhú chvíľu hľadel. Pohyboval pritom perami, akoby odriekal modlitbu. Keď potom precitol z nehybného stavu, prešiel k veľkému obrazu a odchýlil ho.

„V tom prípade budeš potrebovať viac, než len ničím nepodložený príbeh," povedal a vyťukal heslo na klávesnici trezora. Tenkými, chatrnými rukami z neho vytiahol veľmi starú knihu, ktorá napokon spočinula Davidovi v rukách.

„Čo tam nájdem?" spýtal sa.

Mních sa zatváril vážne a tajomne zároveň. „Odpoveď."