Iba svetlo dokáže zahnať temnotu

Kapitola 19

Stála som vo dverách, očami tápala po podlahe a mysľou sa mi hnal roj výhovoriek. Nemala som najmenšiu chuť stráviť s Ryanom celý večer.

„Prepáč, niečo mi do toho prišlo," stisla som ľútostivo pery a prstami zovrela okraj dverí.

„Ak je to kvôli dnešku..."

„Nie je to kvôli dnešku," zdôraznila som, hoci šlo o klamstvo.

„Nemal som tak vybuchnúť." Prečesal si vlasy a rozpačito sa poobzeral.

„Mám niečo neodkladné."

„Čo?" pritiahol obočie. „Boli sme predsa dohodnutí."

„Áno, ale to bolo pred tým, než si ma prirovnal k šľapke."

„Takže to je kvôli dnešku."

„Vieš čo? Áno. Naštval si ma a nemám chuť si s tebou niekam vyraziť."

„Smiem to nejako odčiniť?" šklblo mu v kútiku a rozkošne sa pousmial.

„Smieš. Inokedy," sklopila som zrak k zemi, nech mi ďalšia lož ľahšie unikne z pier, „dnes potrebujem byť sama."

„Eli, mrzí ma to, naozaj."

„Nechaj," dvihla som ruku, „môžeme to preložiť? Na zajtra?"

Váhavo mi spočíval zrakom v tvári, napokon mu unavený povzdych unikol z hrdla a výraz mu posmutnel.

„Fajn," zašomral a pobral sa preč.

...

Cestou do suterénu som premýšľala nad vhodným argumentom pre Dariana, vďaka ktorému by mi bez podozrenia umožnil vstup k upírovi. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď namiesto neho sedel pri malom stolíku Falco. Dvihol hlavu od krížoviek a skĺzol ma prižmúrenými očami.

„Stratila si sa?"

„Nie. Ja," stíchla som a v zápale rozpakov vymýšľala novú výhovorku. Ani jedna z tých, ktoré som vymyslela pre Dariana, sa odrazu nezdali vhodné. Zaškerila som sa.

„Hľadám Dariana."

„A vidíš ho tu?" Mávol rukami a spýtavo vysunul hrubé obočie.

„Nie, ale to, že tu nie je, som nemohla zistiť, kým by som sem neprišla." Vysvetlila som, akoby bol retardovaný a prekrížila ruky na hrudi, hornú časť tela som naklonila jeho smerom, aby mu neuniklo ani jedno slovo. „Ak by som vedela, že tu nie je, neprišla by som ho hľadať. Logicky." Hrdo som vysunula bradu nad majstrovským prejavom. Falca som nikdy nemala rada. Naklonil hlavu k ramenu.

„Lenže stále tu si, aj napriek tomu, že už vieš, že tu nie je."

„To je síce pravda, ale ty stále rozprávaš. Je neslušné odísť v polovici dialógu."

„Maj sa, Elisya." Sklonil zrak späť k stolu a čosi dopísal do krížovky.

Iba pár sekúnd som stála ako primrazená, než ma nohy posunuli dozadu. Boj s nutkaním šplechnúť mu do tváre čosi nevhodné som vyhrala a v tichosti sa vzdialila z jeho dohľadu.

Čoskoro som preliezla šachtou a narovnala sa v neveľkej zatuchnutej miestnosti slúžiacej ako cela. Zrak mi v okamihu zastal na jeho chrbte. Hlavu mal sklonenú až príliš, akoby ani nebol pri vedomí. Telo sa sunulo k jednej strane a zdalo sa, že ho vo vzpriamenej polohe držali iba reťaze. Pribehla som k nemu a takmer vykríkla, keď som mu zastala zoči-voči. Ruka mi vystrelila k ústam a zhrozene som sledovala naskytnutý pohľad. Môj upír skutočne nebol pri vedomí, na tele mal množstvo rán, z ktorých vytekala krv, dobitú tvár posievali veľké fľaky pripomínajúce popáleniny. Nespočetne modrín mu vypĺňali každý kúsok pokožky, ktorý nebol poznačený krvou. Rifle mal dotrhané, niektoré časti držali iba na nitkách a nepravidelné kusy chýbali úplne. Vyzeral, akoby ho napadla svorka psov a vzápätí ho prešiel vlak. Slzy sa mi vohnali do očí a stisnutím viečok som sa ich snažila zahnať. Do mysle sa mi vkradol Grigori a ľútosť sa znásobila. Prezerala som si bezvládne telo jeho brata a s ťažkosťami si pripúšťala, že bol možno na konci síl a kým by som stihla vymyslieť, ako mu pomôcť, zomrel by. Srdce mi zovrela neviditeľná sila a slzy si našli cestu von, vyvalili sa ako gejzír a hrudník mi gniavila prudká bolesť sťažujúca dýchanie. Grigori mi zachránil život a moja rodina život jeho brata ničila. Cítila som sa hrozne, hanbila sa za ich konanie a nedokázala sa viac nečinne prizerať. Konečné rozhodnutie prišlo vzápätí a povzbudilo ma prikročiť k reťaziam. Čo možno najtichšie som preskúmala spôsob, akým boli okolo zápästí zabezpečené a so sklamaním zistila, že k ich otvoreniu boli potrebné kľúče. Stískajúc pery, znovu som sa zadívala na upíra, ktorý nejavil známky života. Potreba zistiť, či ešte malo význam zachraňovať ho, mi podsúvala šialené myšlienky, ktoré som ihneď zapudila. Zatiaľ som ho nehodlala nakŕmiť.