Zadíval sa mi do tváre, naklonil hlavu k ramenu a prižmúril oči. Ubehli snáď i minúty, počas ktorých som nenašla vôľu pohnúť sa, či prehovoriť. A odrazu sebou šklbol, výpad proti mne doplnil krátkym a výrazným zavrčaním. Naskočila som a z hrdla mi u...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Môžem sa niečo spýtať?"
„Pýtaj sa," zívla som a pretočila sa nabok, aby som na Davoxa lepšie videla. Harry sa rozlúčil polhodinu dozadu s tým, že bol príliš unavený, zato Davox sa k odchodu nemal. Rozvaľoval sa mi v posteli a prepínal kanály, zatiaľ čo sme sa rozprávali. Jeho prítomnosť mi nevadila, prekážala mi iba nemožnosť odchodu do suterénu a každou chvíľou hrozilo, že by som mohla nevedomky zaspať.
„Ty a Ryan..."
„Nie," zatiahla som a stisla viečka nechuťou, nezdalo sa však, že by to brata odradilo.
„Máš ho rada?"
„Vydám sa za neho." Kládla som zbytočný dôraz na slová, v ušiach mi to znelo ako sťažnosť.
„Ale... Súhlasíš s tým?"
Posadila som sa. Natiahla som ruky k plafónu a z úst mi vyšiel ďalší unavený ston. „Nezáleží na tom, vezmeme sa a hotovo."
„Aspoň ťa priťahuje?"
„Davox..."
„Nemala by si byť s niekým, kto ťa nepriťahuje."
„A čo mám podľa teba urobiť? Poslať otca do čerta? Rozhodol sa za mňa."
„Prečo sa na teba Ryan hnevá?"
„Kvôli tomu, čo vyviedol Grigori. Hrá nejakú šialenú hru a zatiaľ sa mu darí. A neprestane, kým mu neprezradím, kde držíme jeho brata."
Zvláštne, že po Harryho odchode sa mi omnoho ľahšie rozprávalo. Akoby neexistovalo nič, čo by som mala potrebu pred Davoxom tajiť. Možno iba dochádzanie za upírom so slepačou krvou vo fľaštičke. Nemusel vedieť všetko...
„Prečo si mi o tom nepovedala?"
„Neviem, asi som sa bála."
„Vieš, že mne môžeš povedať všetko."
„Nejde o to, skôr... Skôr mám obavy z tvojho konania. Vidíš, už mu chcete ísť po krku."
„A čo máme robiť? Nenechám ho, aby ti strpčoval život."
Zhlboka som sa nadýchla.
„Davox, čo s ním chcete urobiť?" Hlas sa mi zatriasol a nebolo isté, či som odpoveď vôbec chcela počuť.
„Zabiť ho, čo iné?"
Naprázdno som prehltla, pomaly sa postavila a dokráčala k oknu s úmyslom otvoriť ho. Niežeby mi bolo teplo, iba výraz v mojej tvári by prezrádzal viac, než som bola ochotná priznať. Srdce mi zovrelo obavou pri myšlienke na bratove doznanie. Netrúfala som si pátrať po stopách pocitov, ktoré sa pri priznaní jeho zámeru objavili. Istotou však bolo, že nepramenili z praktickej obavy toho, čo by zabitie jedného z nich prinieslo nášmu klanu alebo všetkým lovcom, ale z obavy o konkrétnu osobu.
