Between Shadows

Život je krásny, no záleží na tom, skrz aký pohárik sa naň pozeráte.

„Čau Peťa!“ Chytím ju za plece. Ona zvýskne a začne bláznivo okolo seba mávať rukami. Petru je fakt ľahké vystrašiť.

„Boo! Ja ťa zabijem!“ Hodí sa mi okolo krku a silno ma objíme.

„Hej, daj si pohov, jasné?“ Zhodím ju zo seba.

„To si si čo preboha obliekla?! Ľudia, Boo Dylanová má sukňu!“ Zvrieskne na celú školu, každý sa pozrie mojim smerom a premeria si ma od hlavy po päty. Ja sa zapýrim a skryjem sa za Petru.

„Toto neprežiješ, je ti to jasné?“ Zašepkám jej do krku, keď sa snažím skryť v jej vlasoch.

„No to iste. Pozri, tam je Uny a Teg! Čaute baby! Už ste videli Boo?“ Zakričí a už sa rúti za babami.

Teg, celým menom Tegwen, je veľmi vysoká, prevyšuje aj väčšinu chalanov. Má blond melír v hnedých vlasoch. Zelené oči jej vykúkajú spod okuliarov. Všetky v našej malej skupinke sme presvedčené, že z nej bude modelka, lebo je fakt prekrásna.

Uny je (samozrejme) od Teg menšia, no stále ma prevyšuje. Má hnedé vlasy dlhé po plecia. Mne farbou pripomínajú kôru stromu, preto ma ich farba často fascinuje. Má hnedé oči, ktorými strašne silno žmurká. Nádherne kreslí, má fakt talent.

Petra a Teg sa poznajú od malička, no so mnou a Uny sa začali baviť až tu, na strednej v prvom ročníku. Najprv so mnou, potom s Uny. Odvtedy sme stále spolu, fantastická štvorka. No niekedy sa pri nich cítim akosi... Odstrčená. Hlavne keď na tému prichádzajú chalani. Každý chalan má na škole prezývku a je ich toľko, že ja si ich proste neviem zapamätať. Ani nechcem. Jediný chalan, čo mi behá po rozume, je chlapec bez mena. Čo mi pripomína, že  mu musím vymyslieť meno.

Ja sa radšej posadím do rohu a čítam si.

„Hej, Boo! Zobuď sa z tranzu, musíme do triedy!“ Zatrasie mnou Petra a ja sa vynorím z knihy. Pozriem sa na hodiny. Za minútu osem. Zoberieme si veci a rýchlo utekáme na druhé poschodie, kde máme prvú hodinu. Fyzika. To zase zaspím.

Takto ubehne celý školský deň. Ja som stále zamyslená alebo čítam, baby kecajú o blbostiach a potom ma zbuntošia.

„Čo ti je celý deň? Si tichšia ako ostatné dni. Stalo sa niečo?“ Potľapká ma Petra po pleci. Uny a Teg zbystria.

„Čo? Ehm, nie, nič sa nedeje, prečo?“ Behám pohľadom z jednej na druhú.

„Ak sa nič nedeje, tak som pápež.“ Prehlási Peťa a bachne sa päsťou do hrude. Vie, že na ňu pred babami nevyletím.

„Ja len, ehm...“ Snažím sa nájsť čo najlepšiu výhovorku, no nič mi nenapadá, len toto: „Len som sama doma a neviem, čo robiť. Asi si len budem čítať ako obvykle...“

„Zbláznila si sa?! To ideme k tebe!“ Vykríknu Uny a Teg naraz. Sú ako dvojičky. No je lepšie tajomstvá vyzrádzať len jednému človekovi. Aj keď mám Uny a Teg veľmi rada, do ohňa by som za ne skočila, ale Peťa si neviem prečo získala moju absolútnu dôveru. Vždy vyzradím nejaké tajomstvo len jednému človekovi. Nikdy nie dvom, nie to ešte viacerým. Ak jeden tajomstvo vyzradí, budete viniť oboch. Nevinný sa urazí na to, že ste mu neverili, a potom ani on vám už žiadne tajomstvo nevyzradí a odcudzíte sa. Ak však vyzradenie tajomstva nepotrestáte, tak ten vinný môže zneužiť vašu dôveru proti vám opäť.

Petra tiež vie, že neznášam návštevy a ani ja nerada chodím po návštevách. Zbytočne zavadziate, cítite sa nesvoj, proste... Arghhhhhh!

„Baby, to nie je najlepší nápad... Nemám doma upratané ani navarené...“ Snažím sa vymyslieť si nejakú výhovorku, no viem, že už je neskoro.