Between Shadows

Nie každý, ktorého považuješ za priateľa, musí považovať za priateľa teba.

„Ako to myslíš?“ Zmätene sa na neho pozriem. „Veď to meno mi dali rodičia keď som sa narodila.“

„Ja viem, ale proste... Nejde mi to do hlavy. A ak sa to dozvie Sionn... To nedopadne dobre.“ Poškriabe sa na zátylku.

Zrazu príde slúžka do izby a donesie nám večeru na striebornej tácke.

Má dlhé, veľmi dlhé blonďavé vlasy, zapletené do... Obväzu? What? Má sivé oči a zvyšok zakrýva šatka.

Sadnem si za stôl a pozriem sa na papierik, čo tam je na vrchu uložený. Stojí tam:

Prepáč, moja drahá, ale musel som ísť čosi vybaviť, preto sa s Tebou nemôžem navečerať. Zatiaľ si užívaj svoj apartmán, lebo zajtra začína Tvoj tréning. Informácie Ti poskytne tvoj strážca.

Dobrú noc. Sionn.

„Čo sa tam píše?“ Vyzvedá Breasal.

„Len že je zaneprázdnený a nemôže so mnou večerať. A že ma čaká nejaký tréning. O čom hovoril?“ Pozriem sa na Breasala. Ten nič nevraví, tak si povzdychnem a pustím sa do jedla.

Nedojem všetko, nechám tam toho celkom dosť. Prečo tu všetko jedlo dávajú na samostatné tanieriky a taniere? Zrazu príde slúžka a chce upratať stôl.

„Pomôžem ti.“ Ponúknem sa jej a začnem ukladať na seba taniere, tanieriky a misky. Ona zastane ako zarazená a len sa pozerá.

„Čo je? Je ti zle?“ Chytím ju za ruku. Vyjavene sa na mňa pozrie. V očiach sa jej zračí strach.

„Čoho sa bojíš? Neboj sa, ja ti neublížim.“ Stisnem jej plece a usmejem sa na ňu. Ona je ešte viac zarazená a snaží sa mi vytrhnúť. Ja ju nechám, veď nechcem aby sa bála. Postaví sa do kúta a stále sa na mňa pozerá..

„Nechaj ju, Boo. Nie je na to zvyknutá, to je všetko.“ Pokrčí plecami Breasal, ale ja sa stále dívam na dievčinu.

„Bojíš sa ho?“ Ukážem na Breasala. Ona sa rýchlo k nemu pozrie a potom na mňa.

„Bojíš sa... Mňa?“ Ukážem sa seba. Ona sa pozrie na zem a vidím, že sa jej chce plakať.

„Praclík, mohol by si odísť? Prosím?“ Pozriem sa na Breasala.

„Nie. Musím byť s tebou. Steny tu sú protizvukové, nepočul by som, keby sa ti niečo stalo.“

„Potom mi nedávaš na výber,“ zašepkám, „Breasal, odíď z tejto izby. Hneď.“ Breasal sa na mňa naštvane pozrie.

„Bože, ty si fakt protivná!“ Zareve a rýchlo odkráča z izby. Dievčina sa vydesí ešte viac.

„Neboj sa, on nie je taký vždy. Vlastne ho vidím prvý krát nahnevaného. A ja sa chcem len porozprávať.“ Snažím sa ju utíšiť.

„Sadni si, prosím.“ Ukážem jej na posteľ za závesom. Ona vyvalí oči, ale poslúchne. Sadne si na posteľ a ja za nami zatiahnem záves.

„Ak by sa chcel pozerať, tak aby nemohol. Bože, hovorím už ako úchyl.“ Zasmejem sa, otočím sa a sadnem si k nej.

„Čo sa ti stalo?“ Spýtam sa a pozriem sa jej do očí. Nič nevraví, je vydesená, hoci sa s ňou chcem len porozprávať a proste je... mĺkva.

„Si nemá?“ Opýtam sa jej. Ona neisto prikývne hlavou.

„Och. To mi je ľúto.“ Objímem ju. Viem, že niekedy stačí len objatie, netreba veľa slov.

Dievča si položí opatrne svoju hlavu na moje plece. Potom si ma pritiahne bližšie a začne sa so mnou kolísať, na čo sa usmejem. Po chvíľke sa však odtiahnem.